Kľúčový bude postoj k dvom problémom, ktoré bezprostredne ohrozujú prežitie EÚ: rozpad jednotného priestoru voľného pohybu a kríza jednotnej meny. Hoci Schengen ani euro nezahŕňajú všetky členské štáty únie, sú najambicióznejšími a zásadnými integračnými projektmi. Nezvládnutie týchto dvoch kríz povedie k postupnej dezintegrácii.
V prvom prípade je najzaujímavejšie to, čo vo vyhlásení nie je. Vláda sa hlási k „lepšiemu manažovaniu vonkajších hraníc EÚ a funkčnému schengenskému priestoru“. Lenže to nie je hlavný problém. Takmer všetci chcú lepšie chrániť vonkajšie hranice, otázka je, za akú cenu. A kde si tie vonkajšie hranice predstavujú.
Predchádzajúci Ficov kabinet jasne naznačoval, že nad Aténami zlomil palicu. Hranice „skutočnej Európy“ videl o niečo severnejšie – Grécko malo byť len zberným táborom, nárazníkovou zónou. Teraz, keď sa migračné toky predvídateľne presúvajú k Taliansku, bude naša vláda podporovať ťahanie ostnatého drôtu cez Alpy?
Sústreďovanie sa na „ochranu hraníc“ navyše celý problém skresľuje. Udržanie schengenského priestoru sa nebude dať bez funkčnej spoločnej azylovej politiky. A tá dnes nie je možná bez systému, ktorý prerozdelí zodpovednosť za dodržiavanie našich medzinárodných záväzkov voči utečencom na všetky členské štáty.
V tejto otázke predchádzajúca Ficova vláda zlyhala. Programové vyhlásenie tej súčasnej o nej mlčí. Hoci nie úplne. Spomína potrebu „konštruktívneho riešenia bezprecedentnej migračnej krízy so zachovaním špecifík a možností jednotlivých členských krajín“.
Ak sú tie špecifiká a možnosti len nešikovným pokusom povedať inak „nedokážeme integrovať moslimov, preto ich tu nechceme“, ideme z blata do kaluže. Práve týmto postojom sa Robert Fico a Robert Kaliňák diskvalifikovali z európskeho mainstreamu a z diskusie o konštruktívnych, no najmä spoločných riešeniach.
V otázke eurozóny to vyzerá o niečo lepšie. Programové vyhlásenie sa síce netýka európskych fiškálnych pravidiel, ktoré prispievajú k destabilizácii eurozóny, no dostali sa doň dva zaujímavé návrhy. Prvým je spoločné európske poistenie v nezamestnanosti, druhým spoločný európsky investičný program.
Oba návrhy neriešia bezprostrednú krízu menovej únie, môžu však prispieť k jej dlhodobej stabilizácii vyrovnávaním nerovnomerného vplyvu hospodárskych šokov na európske ekonomiky. Pomohli by vytvoriť systém fiškálnych transferov, bez ktorých nemôže efektívne fungovať menová únia medzi takými rozdielnymi ekonomikami, aké dnes používajú euro.
Problémom je, že ak bude chcieť vláda prispieť k ich presadeniu, bude sa zrejme musieť vzdať niektorých „posvätných kráv“ našej európskej politiky. Napríklad tvrdohlavého a iracionálneho odmietania európskej dane, ktorá slúži na financovanie spoločných aktivít. Alebo sa postaví proti hlbšej integrácii v sociálnej oblasti. Mám problém uveriť, že na to nájde politickú odvahu.