Krátka rekapitulácia. Pred dvoma týždňami oznámila ECB ďalšie zníženie úrokových mier (pri krátkodobých depozitoch sú záporné, banky fakticky musia platiť za uschovanie peňazí v ECB) a posilnenie nákupov cenných papierov – vládnych i súkromných.
V oboch smeroch šla ECB ďalej, ako sa očakávalo. Mala však na to dobré dôvody. Hroziaca deflácia v eurozóne (ECB revidovala očakávanú infláciu v tomto roku z 1 percenta na 0,1 percenta), prepad cien ropy a nerastných surovín, zmeny hospodárskej politiky Číny, možné politické otrasy v Európe, napr. negatívny výsledok britského referenda…
Do centra diskusie sa však dostala iná otázka. Čoraz častejšie sa objavujú obavy, že ECB vyčerpala svoj štandardný arzenál. Na krátkodobých depozitoch sú negatívne úroky už od júna 2014 a takzvané kvalitatívne uvoľňovanie, teda nákup cenných papierov, sa spustilo v januári 2015. Inflácia sa však tvrdohlavo drží hlboko pod cieľovými dvoma percentami a hospodársky rast je slabý. Na pretras sa tak dostávajú nekonvenčnejšie nápady, vrátane možnosti, že ECB bude peniaze požičiavať priamo podnikom a občanom (tzv. helikoptérové peniaze).
Draghi síce túto možnosť začiatkom mesiaca zamietol, no potom ju neopatrne označil za „zaujímavú akademickú myšlienku“. To stačilo na rozpútanie slovnej prestrelky.
Nemecký minister financií banku obvinil, že mäkkou menovou politikou napomáha rastu krajne pravicovej AfD – čo bol, na nemecké pomery, mimoriadny útok na politickú nezávislosť tejto inštitúcie. Situáciu zachraňovala kancelárka Angela Merkelová.
Faktom však je, že nejde len o jednu Draghiho poznámku. Mnohí v Berlíne i v bankovom sektore ako takom už dlhšie so znepokojením sledujú kroky ECB. Expanzívna menová politika s negatívnymi úrokovými mierami nevyhovuje sporiteľom. Problémom Nemcov je, že nemôžu mať všetko. Nízka inflácia brzdí investície. Bez investícií nebude udržateľný hospodársky rast. A ten exportná nemecká ekonomika potrebuje.
Problémom ECB zas je, že riešenie nemá úplne v rukách. Bez jej doterajších krokov – od znižovania úrokových mier, cez kvalitatívne uvoľňovanie až po Draghiho vyhlásenie z leta 2012, že „urobí všetko, čo bude potrebné“ na záchranu eura – by bola menová únia v omnoho horšom stave. Prípadne by neexistovala.
Riešenie inflácie a anemického rastu však majú v rukách politici. Tlakom na znižovanie ceny práce (napr. cez štrukturálne reformy oslabujúce silu kolektívneho vyjednávania) a udržiavaním reštriktívneho rozpočtového rámca však robia pravý opak.
V istom zmysle mal minister Wolfgang Schäuble pravdu. Rast krajnej pravice v Európe je živený zlou hospodárskou politikou. Hlavným vinníkom však nie je ECB.