Kým Brazília v náboženskej horlivosti a futbalovej rivalite predýchavala rany, ktoré jej spôsoboval najúhlavnejší sok, za stenou púťovej atmosféry karnevalovo-futbalových šarvátok sa odohrávali vojny, ktoré býva lepšie pred zrakom verejnosti ukryť a ktoré sú rovnako ako ľudový folklór pevnou súčasťou tradične vklinenej politickej a sociálnej kultúry.
Brazílska prokuratúra obvinila predchádzajúceho prezidenta Ignácia Lulu da Silva z prania špinavých peňazí v súvislosti s energetickou korporáciou Petrobras, jednou z najväčších svojho druhu na svete, čím opozícii vznikla vhodná pôda na pokusy o odstavenie Rousseffovej (z tej istej Robotníckej strany), ktorá v čase korupčných škandálov sedela v správnej rade korporácie.
Marcové protesty za odstúpenie prezidentky si našli prívržencov tým skôr, že sa vlani brazílsky HDP prepadol o rekordných 3,8 percenta a ceny základných potravín sa vyštverali do nebývalých výšok. Robotníckej strane sa nepodarilo preklenúť sociálne traumy postfeudálnej republiky. Z veľkej časti preto, že proti pravicovej diktatúre používala jej vlastné zbrane. Spojili sa v nej poľnohospodárske a priemyselné elity spolupracujúce s nadnárodnými monopolmi a nacionalisticky profilovaný blok roľníkov, robotníkov a strednej vrstvy prízvukujúci síce verejné vlastníctvo, ale rovnako riadený produktivistickou paradigmou.
Podobne ako v rivalskej Argentíne, kde korporátna ľavica koncom minulého roka „pohorela“. To, že kríza ľavice v Brazílii stojí na tých istých pilieroch ako kríza európskej ľavice, s krutou iróniou podčiarkla aj najväčšia ekologická katastrofa, ktorá sa odohrala vlani 5. novembra v štáte Minas Gerais. Prispela k zavŕšeniu skepsy voči pojmu „ľavicovej“ vlády. Po pretrhnutí priehrad zaplavil odpad priemyselnej ťažby oblasť veľkú asi ako Slovensko, zanechajúc za sebou tony mŕtvej riečnej fauny a tisíce ľudí bez strechy nad hlavou.
Nerešpektovanie ekologických tém a technokratický prístup k spôsobu života domorodých národov je rovnakým zlyhaním ľavicovej politiky, ktorá sa nedokáže vymaniť z dikcie diktatúry proletariátu a nárokov konzumnej spoločnosti, ako je zlyhanie euro-americkej doktríny voľného trhu. Tá v Brazílii v súčasnosti slávi očakávaný triumf v podobe presadenia impeachmentu prezidentky, ale oslavy pripomínajú exaltovaný karneval.
Po ňom obvykle prichádza tragické rozčarovanie, nie však vytriezvenie. Tým by bolo poznanie, že prijatie subimperialistickej roly (ako brazílsku tendenciu označil profesor Matthew Flynn) nie je riešením štrukturálnej krízy, ktorou prechádza celá západná kultúrna tradícia. Ak bol americký kontinent oddávna projekciou nenaplnených európskych snov, Brazília je momentálne krivým zrkadlom európskych zlyhaní.