Často konzultujem svoju občiansku skepsu s mojím okolím. Kladiem ľuďom otázku, či majú pocit, že u nás niečo ešte funguje tak, aby boli ľudia spokojní. Pokiaľ nie ste zdraví, bohatí, mladí, bieli, heterosexuálni, katolícky zmýšľajúci a ľahostajní (muži), odpoviete si zrejme podobne ako väčšina mojich „respondentov“. Slovensko sa vyvíja presne tak, ako vzniklo: pokútne, bez zapojenia verejnosti, prisaté na mocensko-oligarchické štruktúry. A to nie je nikdy na prospech veci.
Hádam ste si všimli, že médiá začínajú síce opatrne, ale čoraz častejšie narábať s termínom „odvrátiteľné úmrtia“. Ak má niečo skutočne výpovednú hodnotu, v akom marazme sa Slovensko nachádza, tak je to práve číslo o počte ľudí, ktorí zomreli, hoci – ak by systém fungoval – ešte mohli žiť. Hovoríme o ľuďoch s diagnózami, u ktorých do určitého veku existuje možnosť účinnej liečby.
A hoci sú k dispozícii porovnania s inými krajinami, v ktorých sa tieto čísla pohybujú rádovo v desiatkach na stotisíc obyvateľov (Francúzsko), krajiny bývalého (sic!) východného bloku vrátane Slovenska sú na tom oveľa, oveľa horšie. Rozdiel je viac ako stopercentný. Ale čísla-nečísla, je načase sa k zlému systému začať správať ako rodičia, ktorí svojim pubertálnym deťom prízvukujú, že ich nezaujíma, že na záchode fajčil aj Jožo od susedov. Treba „riešiť“ svoje dieťa.
Čo nám pomôže, že HDP opäť vzrastie, keď v tanieri, na zdraví, vzdelaní a dôstojnom každodennom živote, zvlášť menšín a chudobných ľudí, sa to prakticky nijako neodrazí. Ak ostaneme „len“ pri zdravotníctve, napriek kvalitným špecializovaným zariadeniam chýbajú Slovensku nemocnice so statusom akútne, chýbajú sestry i lekári, v menších sídlach chýba dokonca akákoľvek zdravotná starostlivosť, prepracovanosť ľudí a ich nízke finančné ohodnotenie je priamo úmerné neprepracovanosti deravého systému.
A, samozrejme, je neslávne známe, že zo zdravotníctva sa stal výnosný biznis a že biznis je na Slovensku často synonymom rozkrádania, ktoré má zvlášť v oblasti zdravotnej starostlivosti fatálne následky. Takže aby sme nezabudli. To číslo. Na Slovensku ročne zomrie 3 000 ľudí, ktorí by nemuseli. Osem ľudí denne.
Ako vo väčšine ukazovateľov, ktoré hodnotia kvalitu života, Slovensko svieti na chvoste týchto „rebríčkov“. V prípade odvrátiteľných úmrtí sme boli vlani v októbri podľa OECD tretí od konca.
Zaujímavé je, že tieto čísla sú také alarmujúce najmä v krajinách, ktoré na tom nie sú najlepšie ani s dodržiavaním ľudských práv. A tak sa dostávam opäť k tomu podstatnému: že všetko so všetkým súvisí a ak je „na kolenách“ už aj zdravotníctvo, treba konečne začať liečiť systém. Inak dopadneme ako v tom známom vtipe: operácia sa podarila, pacient zomrel.