Informácia o jame na ceste z bratislavskej Koliby, ktorá sa druhého mája stala osudnou jednému z bratislavských cyklistov, na webe odkazprestarostu.sk svietila dávnejšie. Či to bola práve táto jama, azda došetrí polícia. Život mužovi, ktorého tam zachytil nákladiak, však už nevráti. A hoci sa smrteľná nehoda stala iba pred pár dňami, pena dní ju už stihla prikryť. A tak ju pripomínam a žalujem. Roky s veľkým rozhorčením upozorňujem na to, že je obrovským hazardom s ľudskými životmi vyzývať občanov v rôznych kampaniach, aby viac využívali bicykel ako každodenný dopravný prostriedok.
Argument, že si vodiči áut na cyklistov zvyknú, iba ak ich budú mať denne pred očami (čítaj pred kapotou, za kapotou, vedľa kapoty), má síce logiku, ale hovoriť A nestačí. Stále mi chýba Bé až Zet. Nekritizujem mimovládne organizácie, ktoré sa s veľkým nasadením snažia komunikovať so svojimi samosprávami a zlepšovať situáciu v mestách a obciach v prospech bezpečnosti tonami železa nechránených účastníkov cestnej premávky.
Moja kritika smeruje – napokon ako vždy – k tým, ktorých mimovládky suplujú. Kto má riešiť diery na cestách a prečo ich nerieši systémovo, ale vždy iba ad hoc? Prečo pri opravách komunikácií dostávajú prednosť cesty pre autá? Prečo sa zaleje výtlk v strede ulice, ale nebezpečná poprehýbaná krajnica ostáva bez zásahu? Smrť muža, ktorý pod kolesami nákladného auta zahynul druhého mája, bola, žiaľ, iba otázkou času.
Vyhýbať sa na cestách výtlkom, jamám, koľajniciam (aj tým asfaltovým), nerovným deravým krajniciam, nemať poriadne cyklotrasy a bezpečné prepojenia mestských častí s mestom, čeliť ignorantským vodičom brázdiacim mesto v režime „ja mám BMW, kto je viac?“, obchádzať autá na chodníkoch i cyklotrasách (a policajnej papuče nikde), to všetko ohrozuje ľudí na bicykloch, kolobežkách či hoci iba v teniskách.
V nedávnej minulosti sa v Bratislave konali kurzy, ktoré učili cyklistov, ako jazdiť bezpečne. Alebo ak chcete – ako sa nezabiť. Ako však obísť jamu na krajnici, keď ide vedľa vás nákladiak, to sa nacvičiť nedá. Rovnako ako sa nedá donekonečna spoliehať na šťastie.
Nie je samoúčelné volať po tom, že treba dať do poriadku cesty, vyvodzovať trestnoprávnu zodpovednosť, venovať sa skutočnej prevencii, vzdelávať vodičov aj cyklistov, prestať konečne vytvárať podmienky priateľské k autám, ale bezohľadné k ostatným, a, naopak, začať podporovať samosprávy a firmy, ktoré cyklistom vychádzajú v ústrety. Okrem pozitívnych dosahov na životné prostredie a na zdravie ľudí ide totiž najmä o to, aby ďalšia obeť nebola znova iba vecou času.