Jedným z posledných príkladov sú rokovania s Gréckom. Minulotýždňové stretnutie ministrov financií sa skončilo podľa očakávania: vládu v Aténach dokopali k ďalšiemu kolu škrtov dôchodkov a k zvyšovaniu spotrebných daní. Ani to však nestačilo na súhlas s uvoľnením ďalšej tranže pôžičiek. Európska časť veriteľov, na čele s Nemeckom a proti postoju Medzinárodného menového fondu, stále žiada „preventívne škrty“. O odpustení časti dlhu ani nechce začať hovoriť.
Nemecká pozícia (ďalší členovia eurozóny ju podporujú, Slovensko pomerne explicitne) dáva zmysel len za troch predpokladov, nadviazaných na rôzne časové horizonty.
Krátkodobým predpokladom je, že si Berlín žiada predčasný pád Tsiprasovej vlády. Tá, tlačená júlovým termínom, keď musí zaplatiť splátky, na ktoré nemá peniaze, možno pretlačí cez parlament dodatočné záložné úsporné opatrenia. Je však takmer isté, že rozpočtový prebytok sa nepodarí udržať na požadovaných 3,5 percenta. Z preventívnych škrtov sa tak stanú reálne, a to môže stáť vládu krehkú väčšinu. O to viac, že od veriteľov nezíska ani len efemérny ústupok v podobe začatia rokovania o odpísaní časti dlhu.
To nie je, mimochodom, veľmi výnimočná a už vôbec nie nelogická či nelegitímna požiadavka. Možno sa Berlín spolieha na to, že Alexisa Tsiprasa nahradí úradnícka vláda či nejaký zlepenec vedený obnovenou konzervatívnou Novou demokraciou. A možno chce dať preventívnu príučku Španielom, Talianom, či Portugalcom.
Tak či onak, ordinovaná liečba v strednodobom horizonte povedie k tomu, že Grécko opustí eurozónu. Či už to bude v dôsledku „nevhodného“ výsledku volieb, alebo po vzájomnej dohode oboch strán.
Dnešná eurozóna neponúka Grécku reálnu možnosť hospodárskej obnovy a ďalšieho rozvoja. Objavujú sa otázky, či ju ponúka viacerým ďalším vyššie menovaným krajinám. Minulý rok ukázal, že Berlín je pripravený Atény obetovať. Možno to chápe ako počiatok očistného procesu – akceptujte ordoliberálny ekonomický model, alebo tam sú dvere…
Tretím predpokladom je, že nemecká vláda verí, že euro môže dlhodobo fungovať ako menová zóna poskytujúca podporu nemeckému ekonomickému motoru. Základňa lacnejšej pracovnej sily, čiastočné odbytisko pre priemysel, politicky relatívne bezpečný priestor pre umiestnenie nadbytočného kapitálu a v neposlednom rade faktor pomáhajúci brzdiť tlak na zvyšovanie ceny pracovnej sily v Nemecku.
Politickou nadstavbou takejto ekonomickej štruktúry má byť systém, v ktorom sú zásadné rozhodnutia podriadené nemenným pravidlám interpretovaným úradníkmi. Systém, v ktorom „voľby na veci nič nemenia“.
Za istých okolností sa Berlínu môže podariť presadiť prvé dva predpoklady. Ten tretí je však, v demokratických rámcoch, dlhodobo neudržateľný.