Rodičia dnes nemajú na deti toľko času ako kedysi, a preto všetka skazenosť ich ratolestí pripadá na vrub školstva. Najviac deti môže skaziť povinné čítanie, preto ministerstvo v tejto súvislosti venovalo veľký priestor knihe Petra Pišťanka a Dušana Taragela Sekerou a nožom.
Pri nej, aspoň ako už samotný názov diela napovedá, mládež ani nepookreje, ani sa neposunie vpred pri formulovaní základných humanitárnych aspektov súčasného sveta. Skrivený pohľad na vesmír v tejto kontroverznej knihe potom vedie mládež k odtrhnutiu od reálneho pohľadu na svet, od hľadania svetlých vzorov, k nadávkam, k sexualite a k podobným, vyslovene detským, predmaturitným pestvám.
Mládež sa tým vzďaľuje od ideálneho prahu citlivosti, ktorým pre našu mládež stále zostáva ako vzor iba svätý Alojz, lebo, aspoň podľa českého klasika Jaroslava Haška, keď ten „počul jedného muža s rachotom vypustiť svoje vetry, tu sa dal do plaču a upokojila ho až modlitba“. Ministerstvo si vraj knihu slovenských spisovateľov pozorne prečítalo a vybralo z nej viaceré poviedky, ku ktorým vypracuje metodické pokyny pre dospelých učiteľov, teda aby presne vedeli, ako ich chápať a vysvetľovať neskúseným mladým ľuďom.
To je istotne správne a chvályhodné. Iba tak sa mládež prehupne na úroveň statočného talianskeho taxikára z filmu zo sedemdesiatych rokov, ktorý mafiánom, čo mu nadávali a kruto ho mlátili, hrdo vmietol do tváre: „Váš slovník mi pripomína niektorých mladých spisovateľov!“
Predsa však tieto nepríjemnosti v oblasti vzdelávania Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR primali, aby sa pozvoľna vrátilo k svojej obľúbenej činnosti, ktorou vždy bolo, je a bude predovšetkým budovanie futbalových štadiónov. K ostatným problémom, teda k výučbe, vede a výskumu, sa vraj vráti, až keď bude hotový Národný futbalový štadión, teda približne o dvadsať rokov.
Zameranie ministerstva v tomto smere nie je krátkodobou záležitosťou. Nasvedčuje tomu i ostatný prípad bývalého pracovníka Metodicko-pedagogického centra (donedávna asistenta podpredsedníčky NR SR z SaS Lucie Nicholsonovej), ktorý sa vraj osobne rozhodol začať s výstavbou štadióna, a preto si nechal na súkromný účet poslať asi tak 38-tisíc eur.
Určite to nie je suma, ktorá by pokryla výstavbu celého štadiónu, no na začiatok, teda na nejakú šikovnú lopatku, trochu cementu a na pár vreciek futbalistického trávového semena, to vraj zatiaľ stačí. Skutočnosť, že nejaké peniaze sa na ministerstvo vrátili, svedčí iba o dobrých mravoch, lebo zatiaľ to tam vraj bol vždy bežný postup, i keď výstavbu štadiónov nezriedka odďaľoval. Len sa malo povedať niečo ako „Prepáčte!“ alebo „Stala sa chyba!“ a bolo to v poriadku.
Zriedka sa však pracovníkom naskytla príležitosť, aby si v pokoji mohli v nápravnom zariadení pár rokov sústredene čítať knihy slovenských spisovateľov a zamýšľať sa nad ich mravnou skazenosťou.