To je približne 640-tisíc osôb alebo každý ôsmy Slovák a Slovenka. Takzvaná národná hranica chudoby, ktorú definuje Štatistický úrad, vlani predstavovala 347 eur pre jednotlivca bez detí, hranica sa potom posúva mierne vyššie v závislosti od počtu detí v domácnosti a od toho, či ide o jednotlivca, alebo o pár. Najohrozenejšími skupinami sú osamelí dôchodcovia a dôchodkyne a deti do 18 rokov, ktoré sú závislé od nízkeho príjmu rodičov.
To však nie je úplný obraz skutočnosti. Aký je rozdiel medzi životom za 347 eur a povedzme za 360? Zabezpečuje 400 eur mesačne už dôstojný život, s ktorým človek žijúci osamote dokáže slušne prežiť, nedostať sa do problémov pre nečakané výdavky, ako je napríklad návšteva zubára, ktorú už de¤facto poisťovňa neuhrádza?
Samozrejme, že nie. Pri zahrnutí všetkých reálnych výdavkov na život, ktorý sa by mohol začať označovať za „dôstojný“, musíme prísť k záveru, že chudobou a rôznymi formami materiálneho nedostatku trpia omnoho väčšie časti populácie.
Nielen pre nízky dôchodok a všetky typy sociálnej ochrany – veď dávky v hmotnej núdzi či dokonca materská sú na úrovni almužny – ale aj pre plošne prinízke platy, vo verejnom aj v súkromnom sektore zároveň. Veď po odrátaní odvodov a daní z minimálnej mzdy, to jest zo 405 eur v hrubom mesačne, si môže človek, ironicky povedané, pogratulovať: ostane mu o niekoľko eur viac, ako je oficiálna hranica chudoby.
Vzniká nám teda vrstva „pracujúcich chudobných“, čo síce pracujú osem hodín denne, väčšinou aj viac alebo vo viacerých úväzkoch, a majú vôbec problém uživiť seba alebo svoje rodiny. Keď dostávajú od zamestnávateľa 405 v hrubom, nech týmto ľuďom ide niekto vysvetľovať, že majú málo, nie sú bohatí, lebo sa „málo snažia“. Pri úrovni slovenských cien, kde si mnohé pracujúce mladé rodiny nemôžu dovoliť samostatné bývanie a keď Bratislavčania nakupujú potraviny v Rakúsku, lebo sú lacnejšie, sa problém dôstojného života a životnej úrovne vôbec netýka len 12,3 percenta obyvateľstva.
Najhoršie je zmieriť sa s tým a tvrdiť, že nízkopríjmové skupiny sa v majú učiť uťahovať si opasky a odtŕhať si od úst. Nie, naopak. Nerobme z ľudí stále lacnejšiu pracovnú silu, ale podstatne zvýšme minimálnu mzdu a sociálnu ochranu.
Značná časť veľkého biznisu je v konjunktúre alebo prinajmenšom vykazuje najväčšie zisky od začiatku krízy. Nech sa teda časť zisku skutočne prerozdelí aj medzi tých, ktorí ho spoluvytvárajú.
Kde je problém v tom, aby sa zvyšovali mzdy zamestnancom namiesto „optimalizácie daní“ a prelievania profitov do daňových rajov? A zase, peniaze z národného rozpočtu na vyššie dôchodky a mzdy pre učiteľov či doktorov budú dobre investované prostriedky, ktoré sa nepoužijú na predražené tendre na diaľnice, CT, platinové sitká či nekonečnú „informatizáciu“ verejnej správy.