Rómska rodina, ktorá v roku 2002 dostala po opakovaných útokoch politický azyl v Belgicku, lebo na Slovensku mala obavy žiť, žiada od Petra Bandúra odsúdeného za vraždu a dvoch jeho komplicov spolu 81-tisíc eur odškodné. Súd to už raz odmietol, každému členovi rodiny priznal, aby sa nepovedalo, iba 20 eur! Ústavný súd však vlani rozhodol, že štát sa musí požiadavkou Balážovcov znovu zaoberať. A tak sudca Františkovi Balážovi zhrnul, čo od jeho rodiny bude chcieť vedieť: „Chýbali potvrdenia, ako ste pociťovali stratu manželky. Musíte nám povedať, prečo ste odišli do Belgicka, ako ste prežívali smrť vašej najbližšej osoby, či ste navštívili odborníka, aký šok, emocionálnu úzkosť, útrapy ste prežívali, najmä či ste vyhľadali odbornú pomoc.“
Zábery zo súdnej siene odvysielala RTVS predvčerom. Keby šlo o humoristickú reláciu, možno by som sa smiala, keď sa sudca pýta, aké mal menovaný dojmy, ako trpel on a jeho rodina a prečo nemajú lekárske potvrdenia, že trpeli… Keby boli otázky vygenerované počítačom a sudca robot, bolo by mi jasné, že robot nevníma a necíti, a preto sa môže pýtať na ujmy tých, čo stratili mamu a manželku…
Pred pár dňami sme slávili koniec vojny, čo sa prejavilo odvysielaním množstva filmov s vojnovou tematikou, koncentračné tábory, vlaky smrti, getá, aby sa vedelo. Toť onedlho začneme sláviť naše predsedníctvo v Európskej únii, čo sa v Bratislave prejavilo vyťatím zopár stromov, aby sme tu mali čisto a pekne.
A v parlamente sedia ľudia, ktorí sa netaja nenávisťou voči prisťahovalcom a Rómom, ktorí tu žijú celé generácie, podobne ako rodina Balážovcov. Na sociálnych sieťach sú aj takí, čo dennodenne vyškrtávajú zo zoznamov svojich priateľov, verejne a nehanebne cápu fašistické protirómske statusy, nehovoriac o tom, že čosi podobné chrlia aj poslanci Národnej rady. Historici zvolávajú porady, ako učiť históriu, aby sa neopakovala, ale za suseda či nebodaj kamaráta by Róma nechceli! Učitelia vlečú deti do Osvienčimu, ale bránia sa cigánčencom v triedach!
To, čo tu očividne chýba, akokoľvek sa budeme biť do zamastených pupkov a škriabať v kučeravých hlavách, je obyčajná vľúdnosť, ľudskosť a empatia. Tá sa neučí v školách, rozdáva sa doma pri kredenci, za stolom, večer hoci v podobe rozprávky či rozhovoru v perinách.
„Európska únia! Furt z nás len ťahajú. Na utečencov, na cigánov,“ hovorí strýco v čakárni, „a čo z nej máme? Hrubé oné!“ „A z nás má Európska únia čo?“ pýtam sa ho, ale pre istotu si odsadnem, aby som nedostala po hube. Biť sa vieme. Aj do pŕs, aj niekomu riadne vyťať, aj sa vyťahovať! Slováci! V srdci Európy! Ak sme my srdcom, potom sa bojím, že Európa srdce dávno kdesi stratila…