Vezmime si príklad: zamestnanec stavebnej firmy, ktorého jeho zamestnávateľ „vyšle“ na stavbu diaľnice v Nemecku. Vyzerá to byť v poriadku, máme predsa jednotný trh so slobodou pohybu služieb. V praxi to však prináša komplikácie. Aké pracovné zákony sa na takého „vyslaného“ pracovníka vzťahujú? Aké pravidlá musí plniť zamestnávateľ?
Ak by platili pravidlá krajiny, v ktorej je firma registrovaná, malo by to niekoľko dôsledkov. Po prvé, slovenská firma by bola v neférovej výhode oproti nemeckej. Súťažila by s ňou na tom istom trhu, no voči zamestnancom by mohla uplatňovať menej prísne štandardy a platiť im výrazne nižšie platy.
Firmy z bohatších štátov by to zase motivovalo, aby si v chudobnejších kútoch Európy otvárali pobočky a cez ne obchádzali zákony svojej krajiny. Dôsledkom by bol tlak na zníženie úrovne miezd a sociálnych práv i štandardov v bohatších krajinách. Vyrovnávanie rozdielov, ale opačným smerom.
Problém má riešiť európska smernica o vysielaných pracovníkoch. Jej problémom je, že ju prijali už v roku 1996. Hoci komisia pred dvoma rokmi vydala vykonávacie nariadenia, legislatíva nie je prispôsobená pre jednotný trh s takými veľkými regionálnymi rozdielmi v úrovni miezd a sociálnych štandardov (napr. v roku 2014 stála hodina práce zamestnanca v Dánsku 40 a v Bulharsku 3,8 eura).
V roku 2014 takto pracovali takmer dva milióny Európanov a ich počet rýchlo stúpa. Dnes existuje iba povinnosť plniť prinajmenšom štandardy hosťovskej krajiny pri výške platu, dĺžke pracovného času či platenej dovolenke. Výsledkom je, že „vyslaní“ pracovníci v niektorých členských štátoch a sektoroch zarábajú len polovicu v porovnaní s domácimi – za rovnakú prácu. Klasický príklad sociálneho dumpingu.
Komisia navrhla v revízii zavedenie princípu rovnaká odmena za rovnakú prácu. Bol to jeden zo zriedkavých prípadov, keď Brusel navrhne čosi, čo mohlo pomôcť posilniť sociálny rozmer EÚ. Narazil však na odpor národných parlamentov – najmä z tzv. nových členských štátov, vrátane Slovenska. Využili inštitút tzv. žltej karty a návrh revízie de facto zablokovali.
Hlavným argumentom Výboru NR SR pre európske záležitosti bolo, že revízia zasahuje do oblasti stanovenia výšky odmeny pracovníkov, čo je vo výlučnej právomoci členských krajín. To nedáva zmysel. Do stanovenia výšky odmeny zasahuje už pôvodná smernica z roku 1996 (povinnosťou dodržať minimálnu úroveň hosťovskej krajiny) a s ňou problém nie je.
Zhrňme si to. Slováci, Rumuni či Litovci „vyslaní“ na práce do bohatších krajín, budú s najväčšou pravdepodobnosťou naďalej ľuďmi druhej kategórie. Aj vďaka výboru Národnej rady, ktorý vedie údajne sociálny demokrat a v ktorom má väčšinu koalícia vedená údajne sociálnou demokraciou. Prepytujem, ďakujem.