Ľudí, ktorí do hlavného mesta chodia existovať, a nie žiť, tu je od budovateľských čias väčšina a so svojím odporom sa nielen netaja, ale mnohí si ho zámerne pestujú, kypria, ba priam zalievajú.
Psychologický profil osobnosti sa zavŕšil, keď som toho istého pána počula verejne diskutovať na magistráte, kde ako člen developerského tímu ohnivo horlil za „premenu Bratislavy na modernú európsku metropolu“. Táto vznešená premena sa vzťahovala najmä na petržalský breh, tam, kde dožíva Sad Janka Kráľa a starý lužný les pri Dunaji. Vyslovil ľútosť, že najvyššie budovy nielen na Slovensku, ale v celej Európe (hurá!) nemôžu vyrásť aj v opačnom smere od sadu, lebo je tam zdroj pitnej vody a, žiaľ, zatiaľ nedostali povolenie na vyňatie oblasti z chráneného územia a vyrúbanie stromov. Prisľúbil však, že na tom budú pracovať a dodal pár povinných nabifľovaných bonmotov o krásavici na Dunaji.
Čas plynie, voda v Dunaji tiež a zdá sa, že „pokrokársky“ sen pracovitých hláv z olova sa plní. A nič im nie je sväté, nič, ani voda. O kráse nehovoriac – krásu akiste nenávidia, ináč sa tá posadnutosť brachiálnou devastáciou nedá vysvetliť.
Zeleň je nielen potrebná, ale aj estetická súčasť miest. V tých, ktorým nebola daná do vienka, si ju umelo vysádzajú a zalievajú draho získavanou vodou. Napríklad Madrid na vyprahnutej kastílskej pláni sa hrdí titulom „zelené mesto“, hoci prirodzene tam nerastie jediné zelené stebielko trávy a Manzanares väčšmi ako rieku pripomína vyschnutý potok.
Bratislava je geografickými a prírodnými krásami požehnaná nadmieru. Málokde sa nájde mesto obdarené mohutnou riekou, horami, vinicami, lužnými lesmi, rovinou a z toho vyplývajúcou krásnou panorámou. Matej Bel pre množstvo záhrad, zelene a parkov nazýval Bratislavu „rajom Uhorska“. Výraz „raj“ spomínajú v súvislosti s ňou desiatky významných osobností jej histórie.
Ako hlavné mesto Slovenska sa mohla stať európskym unikátom – najmenším veľkomestom s najväčším darom zelene. Slovensko sa mohlo poučiť z čoraz katastrofickejšej situácie metropol kolabujúcich v smogu, zápchach, preľudnení, odcudzení železobetónových konštrukcií a mrakodrapov, ktoré v našom priestore nielenže pôsobia rušivo, ale likvidujú aj to posledné, čo ešte pripomína mesto čias, v ktorých sa ľudia nezvykli chvastať svojou nenávisťou, ale sa ticho hrdili každodennou láskou.
Moderné metropoly sú priveľké. Ak má mať ľudský život dôstojnosť, zákonite musí nastať zvrat. Zatiaľ všetko nasvedčuje, že sa blíži skôr kolaps. Keď onomu developerovi niekto namietol, že likvidácia zelene mestu škodí, odvetil s múdrosťou príznačnou svojmu psychologickému profilu: Kto chce mať stromy, nech ide bývať na dedinu. Kam však odísť v krajine, kde je likvidácia jej prírodného bohatstva celonárodnou mániou?