Sladký je chren červíčkovi

Milé tety učiteľky aj cirkev nám tu mudrujú nad povinným čítaním. Nikoho sa nechcem dotknúť, alebo dobre, všetkých sa chcem trochu „dotknúť“. Tam totiž leží naša bieda!

26.05.2016 09:00
debata (8)

Nie že by sme nemali zaujímavú a dobrú literatúru a zaujímavé a dobré dejiny, ale v školách sedia tety, česť výnimkám, ktoré literatúra nezaujíma a nevedia o nej hovoriť, aby to niekoho zaujalo, ani nedokážu u niekoho prebudiť záujem.

Aj my sme mali svojho času sladkých sedemnásť a veci s tým súvisiace v podobe srdcových záležitostí, ale naša pani profesorka Horváthová na gymnáziu v Modre nás „naučila“ čítať. Čítali sme aj Valaskú školu, Hle, človek opilý, žádnemu nemilý i „sladký je chren červíčkovi když se v nem uláhne“, Dva dni v Chujave, Kocúrkovo, Svätopluka, Lipoviansku mašu aj Reportáž spod šibenice.

To nie je o povinnej či nepovinnej literatúre pre žiakov, ale znudené dámy spoza katedier väčšinou samy nečítajú knižky a zohavia akýkoľvek a o čokoľvek záujem. Aj francúzske deti čítajú Gargatuu a Pantaguela a ani Don Quijote našťastie nie je rap.

V školských osnovách je podivuhodný zmätok, texty populárnej hudby sa vydávajú za poéziu a žánrová literatúra sa prezlieka za vážnu literatúru. Taragelova a Pišťankova knižka strhla na seba pozornosť nie ako literatúra, ale vďaka aj za to, možno si decká knižku nájdu samy a zavonia im. Budúce tety slovenčinárky v Bratislave, Trnave, Košiciach a Nitre by to mali vedieť, keď sa idú na pár rokov uložiť do škôl a rozhodnú sa učiť slovenský jazyk a literatúru.

Je smiešne debatovať o povinnej a nepovinnej literatúre. O tej sa totiž dá zaujímavo rozprávať vtedy, ak aspoň niektoré z kníh poznáte a čítali ste ich. Ba dá sa čítať i so študentmi na hodinách. Záujem o vec, pokiaľ nie je predstieraný, sa dá zobudiť. Literatúra bola aj zakázaná a vyhľadávali sme ju.

Na internete existujú stránky, ktoré forsírujú knižky, o ktorých sa decká učia, bezbolestne, šarmantne, s vtipom, rovno obsahy, len vypočuť, opísať, prečítať pani učiteľke a je! To medzi riadkami, to nečitateľné a vlastne asi aj najdôležitejšie, čo z nich robí literatúru, akoby nebolo!

Nová doba! Aj nás spisovateľov majú čitatelia a organizátori najradšej na festivaloch a čítačkách. Živých, humorom sršiacich popularizátorov vlastného diela a života. S nezhovorčivosťou a so zlou náladou sa neráta. Nosí sa vtip a pretvárka. V škole, v učebniciach i na verejnosti. Banánové šupky a šmyky idú na dračku! Literatúra je vec vedľajšia. Priťažujúca okolnosť.

Byť učiteľom sa nosí, lebo to zdanlivo nebolí. A pritom, aké je to sväté povolanie, skoro ako byť mama. Na celý, celodenný, celoživotný úväzok. Deti vyrastú, chytia svet, ba raz ho budú musieť držať.

Hádam nám bude ľúto, že sme im čosi dôležité nepovedali. Niečo, o čom sa dočítajú iba v knižkách medzi riadkami. Trebárs, že svet môže byť ešte zaujímavejší, ako ho vidíme alebo si predstavujeme, krajší aj škaredší, a že tu boli ľudia, čo tu žili pred nami, a že sladký je chren červíčkovi, když se v nem uláhne… Tak je to aj s nudnými hodinami slovenčiny.

© Autorské práva vyhradené

8 debata chyba
Viac na túto tému: #školstvo #cenzúra #literatúra #katolícka cirkev #povinné čítanie #Sekerou a nožom