Mnohí ľudia ani nevedia, že poplatok 4,67 eura mesačne by vôbec platiť mali, pretože akosi nerozlišujú medzi platbou za káblovku a zákonne určeným výberom uvedeného poplatku pre verejnoprávnu televíziu a rozhlas. Značná časť ľudí je nahnevaná, že má platiť za to, čo nepozerá či nepočúva. Napríklad ľudia žijúci v zahraničí, ktorí však vlastnia nehnuteľnosť na Slovensku. Iní sa zasa ponosujú na kvalitu programu RTVS.
Naše diskusie okolo návrhu na plánované zvýšenie platby za verejnoprávnu televíziu a rozhlas zo 4,67 eura na 7 eur po trinástich rokoch bez valorizácie sa občanom ostatných krajín EÚ musia javiť ako dosť nepochopiteľné. Slovenské poplatky sa musia zdať nízke aj Slovákom, ktorí sa rozhodli presťahovať do blízkeho rakúskeho pohraničia. Tam poplatok predstavuje viac ako 23 eur a nevyhnú sa mu ani tí, čo po nemecky nerozumejú, resp. im dennodenným dochádzaním za prácou cez hranice na sledovanie veľa času nezostáva. Ak by sa rozhodli koncesionárske poplatky neplatiť, majú na to právo. Samozrejme, s rizikom, že ich tamojšia televízna revízna komisia sledujúca domácnosti, ktoré neplatia za vysielanie verejnoprávnej ORF, odhalí a napáli veľmi vysokú pokutu. Dvojice kontrolórov s prístrojmi nie sú v uliciach u našich juhozápadných susedov pritom žiadnou raritou.
Viac ako dnes na Slovensku platia za koncesionárske stanice ľudia aj v Česku, kde mesačný poplatok vychádza asi na 6,50 eura. Tu však treba brať do úvahy aj kvalitatívne a rozsahovo vyššiu úroveň vysielania a celkovej ponuky programov. Otázne je, či Slovensko vôbec potrebuje zavádzať televíznu trojku, keď by azda stačilo zvýšiť spektrum a kvalitu programov na existujúcich dvoch okruhoch. Nehovoriac o nevyužitej megalomanskej budove televízie v Mlynskej doline.
Rezervy treba asi hľadať aj vo výbere koncesionárskych poplatkov, aj keď určite nie podľa scenára z roku 2006. Vtedy Slovenskom otriasal škandál spôsobený prekrútenými paragrafmi a svojským výkladom zákona privilegovanej advokátskej kancelárie pri exekučnom vymáhaní úhrad koncesionárskych nedoplatkov.
Návrh na úplné zrušenie poplatkov z dielne niektorých slovenských politických strán tiež nemá v podmienkach chronického deficitu verejných financií žiaden efekt, pretože ušetrené peniaze by štát od ľudí vytiahol inde. Napríklad zavedením superhrubej mzdy a zdanenia samotných odvodov, ktoré sa dlhé roky snaží presadiť časť liberálnych politikov z radov parlamentnej opozície.
Divák by za zvýšené poplatky mal dostať viac ako doteraz. Dostať ho však pred televízne obrazovky verejnoprávnej televízie nie je vôbec jednoduché. Konkurenčné stanice prešpikované veľkým množstvom reklamy však každého z nás oberajú v konečnom dôsledku o čas, ktorý vieme stráviť aj rozumnejšie. Nehovoriac o tom, že čas sú tiež peniaze.