Mám rada rodiny, kde sa dedí remeslo z otca na syna, ako je to u Majnholdovcov aj u Polonských. A hoci ľudia často na podobné „rodinkovanie“ pozerajú nevraživo, kto má bližšie k tatkovmu remeslu ako jeho deti, ktoré sa od malička motajú v ateliéri, pričuchnú k farbám, k maľbe, počúvajú rozhovory o umení, chodia na výstavy a umenie nasávajú od malička zároveň s materským mliekom. Láska k umeniu je prenosná i nákazlivá, a nielen k umeniu!
A tak sme sa v Modre rodinkovali. Ateliér Mariána Polonského poznám od malička. Často sme ho navštevovali ešte s tatkom Vincom Šikulom na kus reči, podobne ako niektoré keramikárske či sochárske dielne. Viem, ako vyrastá z hliny žardiniéra, ako sa nakladá aj vyberá pec, poznám Mariánov jemný cit pre farbu, maľbu, zemitosť. Často som ho pozorovala pri práci a patrím k tým, ktorým Marián chýba, a preto každú jeho návštevu v Modre, aj v podobe výstavy, považujem za sviatok.
Dnes sa venuje medailérstvu, pracuje s kovmi a jeho prácu nemám možnosť sledovať ako kedysi, keď tvoril v modranskom ateliéri. Viem, že vytvoril viaceré diela s medzinárodným dosahom, ktoré vystavuje v Taliansku, a preto je výstava aj jedinečnou príležitosťou a možnosťou ich pozrieť. Práce Mariánovho brata Ivana z hliny sú pre mňa spomienkou a dôkazom, že umenie, keď je dobré, pretrváva a nestarne, naopak!
Napokon by som rada niečo povedala o svojom generačnom takmer spolupútnikovi Tomášovi, s ktorým som kamarátka, ktorý mi robil obálky na knižky a ktorý maľuje v prvom rade modranský chotár. Detstvo strávil sčasti v Bratislave tak, že máme my Modrania pocit, že nám ho trochu kradne, že nám všetkým lašuje po revíri a skaluje po cestách. Smiali sme sa s mužom, že podobne, ako sa kedysi portrétovali ľudia, Tomáš portrétuje modranský chotár s odkazom na jeho niekdajších portrétistov Jozefa Ilečku alebo Karola Šrobára, sebe vlastným spôsobom. A ľudia jeho uvzatosť a záujem „kvitujú“, trebárs aj záujmom o jeho tvorbu či túžbou niektorý z obrázkov vlastniť a namiesto portrétu si na stenu zavesiť obrázok vinohradu, hajlochu či kamenice, kde sa ako deti hrávali, kde chodievali s rodičmi či starými rodičmi.
To napokon na jeho tvorbe imponuje aj mne. Láska ku krajine, kde sme doma! Umenie vidí svet našťastie celkom po svojom. Ak má byť na svete pekne, všetko, aj svet musí byť pekný. A preto si ho ľudia vymysleli, a preto sú tu rodiny ako Majnholdovci či Polonskí, ktorí nám to tu skrášľujú, ba dokonca občas čosi zo svojej tvorby predajú, aby nám aj doma bolo dobre ako u nich v ateliéri na návšteve.