Ako v posledných dňoch médiá prinášali správy o udalostiach v Orlande a v Británii, zachcelo sa mi napísať radšej niečo pekné o „múze“, ktorá bola slovenskému publiku predstavená veľmi skoro. A vzápätí mi napadlo, že jej osud, doba a koniec života sa neveľmi líšia od toho, čoho svedkami sme čoraz častejšie.
Piateho júna uplynulo 118 rokov od narodenia a v auguste uplynie 80 rokov od popravy jedného z najslávnejších a najtragickejších básnikov vôbec, španielskeho básnika Federica Garcíu Lorcu. Zároveň sme si mohli pripomenúť i 103. narodeniny vynikajúceho slovenského prekladateľa, romanistu, literárneho vedca a kritika Jozefa Felixa (27. mája 1913).
Ten sa presadil najmä ako prekladateľ a kritik diel francúzskych spisovateľov, patril však aj medzi prvých priekopníkov sprostredkovania španielskej literatúry u nás. Iste nie náhodou sa zameral predovšetkým na španielsku Generáciu 1898 a 1927, do ktorej patril aj García Lorca.
Vôbec prvým Lorcovým dielom, s ktorým sa zoznámili čitatelia na Slovensku, bola báseň Malý viedenský valčík. Melancholickú, a sčasti i bizarne patetickú krásu, tušiacu smrť, ktorá z básne zaznievala, použil Felix, keď chcel vystihnúť podstatu krásy pravdivého umenia: „Tá krása nie je nežná a zaliečavá, ale vášnivá, spaľujúca, prekypujúca a bezbrehá, krása, ktorej chýba svetlo rozumového systému, a ktorá si rozbíja hlavu o múr, oslepená svojou vlastnou žiarou“, napísal Felix vo svojich poznámkach k štúdii k novele Miguela de Unamuna To je chlap.
Lorcovu báseň Malý viedenský valčík (El pequeño vals vienés) azda väčšmi ako ktokoľvek preslávil kanadský pesničkár Leonard Cohen v skladbe Take this Waltz. Báseň je súčasťou Lorcovej možno najväčšmi surrealistickej básnickej zbierky Básnik v New Yorku (El poeta en Nueva York), ktorá začala vznikať po tragickom rozuzlení vzťahu so Salvadorom Dalím, počas básnikovho pobytu v Spojených štátoch amerických.
Básne predstavil svojim obdivovateľom na Kube a na turné v ďalších latinskoamerických krajinách, v rodnom Španielsku sa však vydania zbierky nedožil. Federica Garcíu Lorcu popravili španielski fašisti na začiatku občianskej vojny a jeho dielo ostalo v Španielsku po celé desaťročia tabu.
Falangistom prekážalo, že svojím životom a tvorbou hovoril o nespravodlivosti a utrpení iných, že obhajoval ženy, Cigánov, homosexuálov, slobodu poézie, že zosmiešňoval svetonázor „olovených lebiek“.
Báseň Malý viedenský valčík, v ktorej autorova melanchólia našla dokonalý odraz v stredoeurópskom priestore, vyšla v preklade Jozefa Felixa už dva roky po Lorcovej smrti, v roku 1938, dlho predtým, ako vyšla po prvýkrát v jeho rodnom Španielsku. Zakrátko vypukla vojna.
Básnika zastrelili, len tak, v čase, keď už bolo prirodzenejšie chodiť po ulici s pištoľou ako s dieťaťom na rukách: krátko na to nadlho všetky múzy zmĺkli.