Besedy, módna prehliadka, večer v reštaurácii Radnica s historikmi manželmi Dvořákovcami… Stretnutia v Radnici bývajú v pondelky, besedy v knižnici v utorky, vernisáže výstav v piatky a medzitým rutinná knihovnícka práca.
A potom sa začnú prázdniny a s nimi naše prázdninové utorkové podujatia pre deti, ktoré sedia doma a nejdú na výlet, Letný kolotoč v pezinskom Zámockom parku, kde budú vystupovať muzicírujúci spisovatelia…
Podobne sú na tom asi aj kultúrne centrá, múzeá či centrá voľného času. Každý deň niečo, všedné dni aj víkendy. Vystavovať, propagovať, čítať, spievať, maľovať, tvoriť, troviť, muzicírovať, pozvánka za pozvánkou, mestá a obce sú plné plagátov, mailové schránky pozvánok. Nedá sa všetko stihnúť, nedá sa všade ísť.
Tento mesiac sme urobili viac vynikajúcich a zaujímavých akcií. Často ma zarazí, keď príde málo ľudí. Nezaujímame ich? Nevedia, o čo prichádzajú? Pre koho to robíme? Načo tu šaškujeme?
Keď idem na besedu sama, poteším sa, keď vidím, ako sa kolegyne knihovníčky v iných mestách boja, že ľudia neprídu. Poznáme to všetci, čo organizujeme nejaké akcie. Šaškujeme, besedujeme, zabávame, len aby sme zaujali, pritiahli pozornosť!
A pritom, knihu treba najmä čítať, až potom sa o nej dobre rozpráva. Dnes je však doba, že o všetkom treba hovoriť, propagovať, reklamovať, zdieľať na sociálnych sieťach, vybrať vtipné pasáže z kníh, skrátiť ich a ponúknuť nahlas, vtipne, sarkasticky, dvojzmyselne. Taký je svet. Šalieme! Prahneme po zábave, krátime si čas!
Poetické „postoj chvíľa, si taká krátka“, už neplatí… „Žiadne ahoj, žiadne čau, je zle, je zle, je zle,“ nestíhačky sú in!
Potom však prídete domov a otvoríte si Seifertov debut, vypadne vám z neho fotografia básnikov Seiferta a Skácela s dedikáciou príbuzným na zadnej strane, prečítate si báseň o krajine a rodnom dome a zaskočí vás jej pomalé plynutie, zabehne vám, zostanete stáť s knižkou pri polici a po tvári vám od dojatia tečú slzy.
Kvôli takýmto básničkám či knižkám je zavše dobre zašaškovať. Možno sa medzi ľuďmi nájde niekto, pre koho bola napísaná, koho si knižka alebo báseň hľadá. Keby k nám neprišiel, nevedel by to.
Ani ľubietovskú keramiku na výstave by nevidel, nevedel by, že slovenský profesor pôvodom z Afganistanu Nasir Jalili stavia v rodnom meste školu, nedozvedel by sa, že niekde žijú ľudia, pre ktorých je návšteva školy, alebo nebodaj knižnice, sviatok!
Takýto to má zmysel. Často sa ma na besedách pýtajú, či mladí ľudia ešte čítajú knižky. Hej, čítajú. Treba im ich núkať, hovoriť o nich, prečítať im z nich, čítajú, ale my knihovníci musíme na prebúdzanie ich záujmu o knihy vynakladať čoraz väčšie úsilie.
Idú prázdniny. Knižnice budú otvorené. Ak neviete, čo s deťmi, pošlite ich v utorky k nám do knižnice sa hrať, možno si domov prinesú knižku. Preto to všetko robíme!