Vnímame hrôzy, o ktorých čítame články a knihy či pozeráme filmy a dokumenty, sledujeme tragické osudy, o ktoré sa s nami delia tí, ktorí prežili – a nie sme schopní ich ani len dočítať či dopozerať! Jednoducho nevládzeme. Tlak a dojatie sú neznesiteľné. Musíme ten prílev zúfalých emócií aspoň na chvíľu zastaviť, vydýchnuť si, pritisnúť k sebe niekoho zo svojich blízkych a ubezpečiť sa, že je všetko v poriadku.
Často hľadíme prostredníctvom filmových záznamov či živých diskusií do očí ľudom, ktorí sa vrátili a podávajú svedectvo o tragédii svojho života, života a ešte častejšie smrti svojich drahých. V dobových záberoch sledujeme tých, ktorí možno už o pár chvíľ podstúpili neľudské mučenie, šliapanie po svojej dôstojnosti – a brutálne vraždenie. Vidíme utrpenie matiek a otcov, ktorí prišli o svoje deti, deti, ktorým pred očami v strašnom utrpení zomierali ich rodičia či starkí alebo súrodenci. Neraz však trpeli a zomierali sami, bez svojich blízkych, nevediac prečo a čo sa s nimi stalo.
A teraz si predstavte, že to, čo my nevládzeme prežívať ani len sprostredkovane v bezpečí našich domovov, musela drvivá časť ľudí všetkých vojnových generácií prežívať dlhé roky na vlastnej koži. Každý jeden deň. Zas a znova. Strach, hlad, bolesť, choroby, zima, smrť. V tom lepšom prípade stále na úteku. Predstavte si, že ste to vy a vaši najmilší, kto stojí v rade s pohľadom upretým na dymiace komíny. A to všetko pre pár chorých hláv, ktoré sa rozhodli, že za ich zbabrané životy môžu nejakí „oni“.
Žiaľ – aj za podpory zmanipulovaných davov nie nepodobných tým dnešným – držali choré hlavy v rukách neobmedzenú moc, ktorú do poslednej kvapky cudzej krvi aj využili. Židia, politickí odporcovia, Rómovia, homosexuáli, zdravotne postihnutí, všetci títo a mnohí ďalší nevinní muži a ženy, ktorí z vymyslených dôvodov prekážali fašistickému režimu, sa stali jeho obeťami. A naším mementom!
Len si prečítajte ešte raz, kto všetko prekážal totalitnému fašistickému režimu, ktorý (dúfam) odmieta väčšina z vás, pridajte si na ten zoznam ešte moslimov, utečencov a „Brusel“ – a ešte raz porozmýšľajte, kde strávite najbližšie sobotňajšie popoludnie. Či v prítomnosti ľudáckych zástav a fašistických myšlienok, ktorých následky tak dobre poznáte, alebo sa (aspoň v duchu, ak nemôžete osobne) pripojíte k Antifašistickej mobilizácii, ktorú na bratislavské Námestie SNP zvolávajú na 25. júna o 15. hodine mnohé neformálne protifašistické iniciatívy.
Nikde nie je napísané, že dejiny sa nemôžu opakovať len preto, že boli také desivé. Môžu. Aj ja sa v sobotu pokúsim zabrániť návratu minulosti, pretože – verte či nie – dnes to „nie je iné ako vtedy“. Iba to zatiaľ nedospelo tak ďaleko.