Takto sa každý rok teším na vynikajúcu atmosféru našej Rozprávkovej Modry, akéhosi festivalu či prehliadky bábkových divadiel, odohrávajúceho sa pri modranskom jazierku. „Jazko“ je moje detstvo. Pri ňom sme ako deti v kríkoch varili svoje prvé polievky z blata a lístia, pri jazku sme sa hrávali s guľkami, na indiánov, Ribany, doktorky, mamy. Neskôr sme si k nemu chodili sadnúť na lavičku a klebetiť, ešte neskôr blicovať, pri jazku v Modre padali prvé cigy aj pusy.
Od jazka je to na skok do kulturáku a do knižnice, kde som bola odjakživa pečená-varená. Pri jazku býval starý pán Švoch, ktorého sme sa báli, a ktorý nás rád nastrašil svojím dobráckym napomínaním…
Možno aj preto máme my modranskí dospeláci radi Rozprávkovú Modru a radi s deťmi zájdeme k jazierku. Festival vznikol vďaka pár nadšencom z Modranskej besedy skoro na kolene. Chuť zahrať si divadlo, chuť vidieť, ako ho hrajú iní amatéri, vytvoriť atmosféru dávno zašlých čias, keď sa po mestách a dedinách túlali gašparkovia a princezné, keď sa naozaj bábkové divadlá hrávali pre dospelých aj pre deti, keď vyhrávali flašinety, keď divadlo bol sviatok a jeho príchod do mestečka vytrhol narobených ľudí zo všednosti!
Každý rok v júni prídu do Modry bábkoví divadelníci, ježibaby, čerti, anjeli, draci. Rozvravia sa zvieratká, koníky, kohútiky aj sliepočky, rozozvučí sa flašinet bábkoherca z Nitry pána Gontka. Rozkrúti sa starý drevený kolotoč, na ktorom sa deti vozia, sediac v košíkoch, rozvonia sa zmrzlina, lepia sa koláče, červená sa malinovka, radujú sa osy aj decká, behajú okolo jazierka po kríkoch, sedia na lavičkách a pozerajú rozprávky alebo sa rozvaľujú na dekách ako malí milí farební chrobáci.
Prehliadka bábkových divadiel je jedným veľkým piknikom, vstupné sa nekoná, koláče upiekli mamy a tatovia a cena je dobrovoľná. Organizátori nosia rozprávkové kostýmy, moderujú Agátka a Barborka, občas sa zabudnú alebo pomýlia.
Naposledy som bábkové predstavenie videla v nitrianskom divadle, práve v podaní vynikajúceho pána Gontka a jeho kolegov. Tatkovu rozprávku O múdrom kohútikovi. Skoro som si želala, aby sa neskončila.
Sediac v prútenom kresle v kvietkovaných letných šatách pod lipou v modranskom parku a pozerajúc na štabarc okolo seba, smiali sme sa my dospeláci, že nás vlastne tie deti trochu vyrušujú, že nás to všetko baví a že by sme sa celkom radi vymenili. Podobne to bolo v Nitre. Mala som chuť okríknuť decká: „Nesmejte sa, nepočujem! Neplač, veď to nie sú naozajstní zlodeji!!!“ Pravdaže, držala som jazyk za zubami. To, že deti divadlu uveria, je pre hercov najlepšia odmena.
V Modre sme sa do rozprávok presťahovali všetci. Starí aj mladí. Toť minulý víkend, pri našom jazku, ešte aj náš richtár išiel za vodníka!