Prečo sa až tak veľa nezmení

Jedna reakcia na brexit sa dala predpokladať – kakofónia hlasov volajúcich po zmene fungovania Európskej únie. Žiaľ, je pravdepodobné, že zostane len pri hlasoch.

01.07.2016 16:00
debata (2)

Ministri zahraničných vecí šiestich zakladajúcich členov EHS, predstavitelia V4, poľskí politici, kancelárka Angela Merkelová… Všetci sa zhodli, že britské referendum jasne ukázalo, že EÚ nemôže fungovať tak ako doteraz. Nie že by to nebola pravda. Prvý problém je, že podobných volaní bolo za posledné desaťročie neúrekom. Opakujú sa po každej väčšej kríze: stroskotanie európskej ústavnej zmluvy, výrazný úspech euroskeptikov v eurovoľbách 2009, takmer rozpad eurozóny v roku 2012, ešte väčší úspech euroskeptikov v eurovoľbách 2014…

Druhý problém spočíva v tom, že potreba zmeny je to jediné, na čom sa zhodnú. V širokom spektre plánov – od politickej únie po volania po zastavení integrácie a návrate kompetencií na národnú úroveň – sa ťažko hľadá prienik.

Okrem toho, najdôležitejší hráči nejavia veľké prointegračné nadšenie. Nemecký sociálnodemokra­tický minister zahraničných vecí môže snívať o integrovanej eurozóne s vlastným rozpočtom, ministrom zahraničných vecí a kompetenciami v sociálnej oblasti. Jeho konzervatívna šéfka však presadzuje opatrný postup v rámci existujúcich zmlúv. Rovnako tak jej minister financií Wolfgang Schäuble (v otázke budúcnosti eurozóny dnes asi ešte dôležitejší ako Angela Merkelová) rýchlo vylúčil akúkoľvek možnosť združovania dlhov.

Z vnútornej nemeckej politiky žiadna zmena nevzíde. Sociálni demokrati nemajú v koalícii dostatočnú váhu a preferencie sú hrozivo nízke. Francúzsko a Taliansko zas nevytvoria protiváhu na európskej úrovni. Prezident Francois Hollande si nemôže byť istý ani vlastnou stranou a premiéMatteo Renzi je tiež vnútropoliticky oslabený. V krátkodobom horizonte budú budúcnosť eurozóny definovať nemeckí konzervatívci. A to je znepokojujúca predstava. Jedna z posledných vecí, čo Schäublemu a spol. v ich konštrukcii menovej únie chýba, je formálny proces odchodu z menovej únie. Pre krajiny, ktoré to jednoducho „neustoja“.

Možno to ani nebudú potrebovať. Krajiny periférie sa doteraz snažili udržať v eurozóne (takmer) za každú cenu. No situácia sa mení. Prvé výstrely padli minulý rok v Grécku. Alexis Tsipras nakoniec pred medzinárodnými veriteľmi kapituloval, no vzhľadom na situáciu môžeme túto otázku ťažko považovať za uzavretú. V Taliansku má Beppe Grillo dobrú šancu vyhrať najbližšie voľby. A jeho Hnutie piatich hviezd sa začína profilovať ako strana, ktorá je síce proeurópska, no nesúhlasí s členstvom v eurozóne. Touto cestou sa môže vydať aj španielsky Podemos.

Európsky establišment môže opakovať, že spoločná mena patrí medzi najväčšie výdobytky integrácie. Má pravdu. No pokiaľ bude zviazaná pravidlami, ktoré krajinám periférie nevytvárajú podmienky na hospodársky a sociálny rozvoj, mali by sme sa pripraviť na ďalšie exity. Z eurozóny alebo aj z EÚ.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #EÚ #Brexit