Ó, čarovné miesta, kde som nebola, hrozivé skaly, strmé útesy, horské chaty, na ktorých sa podáva šošovicová s párkom a pečené klobásy, horské odpočívadlá, turistické značky, chodníky, tienisté zákutia pri priehradách, bufety s rádiom, tône plné komárov, stromy, o ktoré sú opreté bicykle, výčapy s kofolou a malinovou malinovkou, pivo, čo pení ako šľahačka, morské diaľavy, lode zapadajúce kdesi na obzoroch ako slnko, čajky v prístavoch, mušle na pobreží, vôňa opaľovacích krémov, džavot, vrava, krik…
Pozorujem to tu pri počítači ako vojak zo strieľne. Na sociálnu sieť všetci posielajú pohľadnice. Niektorí krajinu, iní seba, daktorí chcú krajinu, no postavia sa tak, že ju zaclonia, a tak znovu seba.
Som šťastná, že prehrmeli písomky, že sme našli všetky učebnice, uzavreli tento školský rok doma aj v knižnici a na chvíľu sa zo mňa stane animátorka voľného času mojej dcéry. Jeden tábor, druhý tábor, k tete do Piešťan a pár dní na Balatone. Potom knižnica a akadémia. Budeme sa s mužom striedať, kde dlhšie vydrží.
V pezinskej knižnici sme vyhlásili prázdninové utorky. Kto nevie kam a čo so sebou, máme na každý utorok pre decká pripravený program. Sama idem na besedu medzi decká do Modry, ktoré prázdninujú v družine.
Pamätám si na letá u babičky v Bernolákove. Marhule, ríbezle, uhorky, fazuľka, vôňa kôpru, vlaky pred naším, ktoré viezli ľudí na dovolenku. Mama si brávala nočné v nemocnici, aby trochu zarobila. Varovávala nás babička.
Byť doma v Modre znamenalo sedieť v parku na deke s Marikou a Elenou a vyprevádzať očami susedov s nafukovačkami na dovolenky, chodiť so sestrou na obed do Jeleňa na guláš, za tetami Jankou a Oľgou do Múzea Ľudovíta Štúra, k pánovi Ilečkovi nakresliť si obrázok, alebo sedieť v našom Hamrštíle, dome nad Modrou, a hrať sa s tatkom Vincom čudné hry, ktorá dlhšie neprehovorí či napíše krajšiu rozprávku, chodiť do dubovskej Lintavy na huby a frflať, že nerastú. Napokon sme sa vždy šťastné vrátili k „luskovici“ a marhuľovým guľkám so strúhankou do Bernolákova.
Na konci prázdnin výlet s babičkou do zoologickej záhrady a do Prioru na pohyblivé schody. Hore na treťom poschodí robila pani Nštická. Predávala obložené chlebíčky a šľahačkové poháre. Keď som ich jedla, mala som pocit, že pohyblivé schody vedú do neba! Babička nosila v igelitovom vrecku od mlieka namočenú handru. Pre strýčka príhodu, keby sme sa zababrali. Keď sme vyšli z Prioru, obom nám utrela ústa tým zapareným mliekovomokrým vechťom. Smrdeli sme až do Bernolákova. To bola bodka za letom!
Na druhý deň nám v obchode, v ktorom predávali všetko, kúpila veci do školy, pri železničnej stanici tepláky a na Hlbokej ulici v obuve topánky. Iba mne a sestre mama dala opraviť alebo nastriekala moje. Isteže, odvtedy som všelikde bola, kúpala sa a snorila, ale moje letné nebo bolo na treťom poschodí v Priore. Šlo sa doň pohyblivými schodmi…