V tejto súvislosti prebehla médiami názorová výmena medzi Fedorom Gálom a Jánom Budajom. Obaja sú známymi tvárami revolučného Novembra 1989. Prvý z nich žije v Českej republike, ale udalosti na Slovensku neprestal sledovať a komentovať. Druhý je neustále prítomný v domácej aktívnej politike. Obom im v minulosti išlo o to isté, o čo dnes (aspoň predpokladám). O slobodnú, zdravú a prosperujúcu spoločnosť.
Jablkom sváru novembrových tribúnov sa stali demonštrácie, ktoré zvoláva súčasná parlamentná opozícia pred kontroverzným „panelákom“ Bonaparte, v ktorom žije premiér Fico. Majiteľ tohto domu nie je považovaný práve za výkvet seriózneho podnikania a svoju povesť ako temný tieň celkom prirodzene vrhá aj na svojich nájomníkov.
Kauzy prepojenia podozrivého podnikania a vládnych garnitúr pravidelne končia pod kobercom štátnych úradníkov, vrátane tých najvyšších. Táto zrejme nie je výnimkou. Niet sa preto čo čudovať, že nasrdená je aj opozícia, aj národ.
Demonštrácie, ktoré pred bytový komplex zvoláva opozícia (a zjavne do nich vkladá aj nemalé prostriedky; cui bono?), sú z tohto pohľadu legitímne. Fedor Gál tvrdí, že opozícia má pracovať výhradne v parlamente a demonštrácie má riešiť občianska spoločnosť zdola. Jeho bývalý politický spolupútnik Ján Budaj, dnes (opäť) opozičný poslanec NR SR, sa domnieva, že ak nemá opozícia inú šancu, ako vytiahnuť slovenského „tigra“ z priepasti, môže siahnuť aj po tomto krajnom nástroji občianskej neposlušnosti.
A hoci sa táto polemika javí ako protichodná, opak je pravdou. Ich názory sa skôr dopĺňajú, ako by si odporovali. Aj poslanci a poslankyne NR SR sú občania SR – a ako takí majú právo na slobodné zhromažďovanie. Nespochybniteľná je aj legitimita, ktorá ich posadila do poslaneckých lavíc. A nespochybniteľná je aj úloha občianskej spoločnosti, ktorá by mala byť tou prvou a hlavnou hybnou silou v prípade nespokojnosti s výkonom štátnej a politickej moci. Až tu sa dostávame k hlavnému kameňu úrazu.
Slovenská politická reprezentácia v celom svojom spektre zľava doprava za ostatné dve desaťročia nielenže vyprázdnila obsah pojmov a hodnôt, na ktorých si zakladá väčšina štátov únie; ona ich často otočila proti vlastným občanom a občiankam. Nepoznám segment spoločnosti – pravda okrem bielych golierov – ktorý by bol so svojou situáciu spokojný. Nie je to otázka posledných pár rokov, ale výsledok necitlivých a nečistých politík každej vládnej garnitúry minimálne od čias Vladimíra Mečiara.
Chodiť na demonštrácie, ktoré zvoláva dnešná opozícia, je ako organizovať si vlastnú popravu – a platilo by to aj v prehodenom garde. Ďakujem, neprosím si. Hľadá sa skutočne zelená a skutočne občianska a liberálna ľavica; dozrel čas, priateľky a priatelia. Ak už neprezrel…