Nedoriešené problémy eurozóny, migrácia, posilňovanie extrémistov, brexit… natlakovali politický kotol na prasknutie. Počas nášho predsedníctva sa tak európski lídri v Bratislave vážne zamyslia (už koľký raz?), kam by sa mala Európa vybrať. Predsedníctvo nie je vstupenkou do prvej politickej ligy. No prináša zodpovednosť a možno aj príležitosť. Zamyslieť sa, kam chceme úniu (a nás, dúfajme, že v nej) nasmerovať.
Z úst našich politikov zaznieva, že nechceme delenie na „integračné jadro“ a voľne pripojenú „perifériu“. Hoci sa obavy z takéhoto vývoja dajú chápať (Pozvú nás do nového klubu? Za akú cenu?), mali by sme na ne zabudnúť. Viacrýchlostná integrácia je realitou. A po britskom referende je jediným reálnym spôsobom, ako EÚ zachovať.
Otázku vzťahov s krajinami, ktoré sa nebudú chcieť či môcť hlbšie integrovať, nateraz odsuňme. Je dôležitá, no Slovensko by sa malo usilovať ostať súčasťou integračného jadra. Ako by však malo vyzerať?
Pravdepodobne vznikne na báze menovej únie. To neznamená, že s ňou bude totožné – eurom sa platí aj v Čiernej Hore. Ak chce eurozóna v strednodobom horizonte prežiť (abstrahujeme od politicky nepravdepodobnej a ekonomicky problematickej alternatívy „menovej únie ako prívesku nemeckej ekonomiky“), potrebuje štyri veci: bankovú úniu v plnej miere, ako sa dohodla v lete 2012, spoločnú zodpovednosť za časť verejných dlhov, spoločný rozpočet, ktorý by financoval prorastové investície a stabilizátory ekonomických šokov (napr. európske poistenie v nezamestnanosti) a čo najväčšiu mobilitu pracovnej sily.
Všetko z toho má ďalekosiahle dôsledky. Mobilita pracovnej sily je politicky udržateľná, len ak nebude v protiklade so sociálnou ochranou a právami. Inak bude vystavená útokom populistov a extrémistov, ako sme to videli v britskej predreferendovej kampani a môžeme teraz pozorovať vo Francúzsku, v Holandsku, Nemecku… Sociálna politika sa musí postupne viac koordinovať a harmonizovať. V súvislosti s tým treba rekalibrovať pravidlá hospodárskeho riadenia. Zamestnanosť či rovnosť sú rovnako legitímnymi cieľmi, ako „stabilita verejných financií“ alebo konkurencieschopnosť.
Ak chce mať eurozóna rozpočet, ktorý môže podporovať ciele hospodárskej politiky, nemôže ho financovať z národných príspevkov. Alternatívou je nejaká forma európskej dane. Napríklad zdanením sektora, ktorý profituje z existencie jednotného trhu – banky, telekomunikácie atď. Samé politicky extrémne citlivé otázky, v ktorých sme sa doteraz rozhodovali viac na základe symbolov, apriórnych obáv a predsudkov, ako posúdenia faktov.
Nerobme si ilúzie. Slovensko v týchto rokovaniach nebude ťažkou váhou. No bez ohľadu na to, teraz je čas si povedať, či chceme risknúť cestu k hlbšej politickej integrácii, alebo pôjdeme (horšou) britskou cestou. Normálne okolnosti sa minuli.