Váza zemitej farby

Pripravujeme oslavu nedožitých osemdesiatin nášho tatka Vinca Šikulu. Okrem iného mám na starosti výstavu fotografií. A tak po večeroch snorím po zásuvkách a kufroch, vypisujem na všetky strany a zhľadúvam fotografie. Hrabem sa v spomienkach, do detstva len na skok.

29.07.2016 15:00
debata (2)

Tatko s poľovníkmi, málokto vie, že bol spoluautorom viacerých poľovníckych signálov, ktorých autorom je pán Poruban, iné vymyslel sám, tatko vo filme s Elom Havettom. V oboch Havettových filmoch si zahral, inak bol autorom scenára.

Plus tatko v rôznych dychovkách, vo včelárskej kukle, ach, naše včelíny! Na návšteve u sochára Alexandra Ilečku, s kamarátmi – Petrom Ševčovičom, Jánom Šimonovičom, Ľubomírom Feldekom, Iľjom Zeljenkom, Rudom Slobodom, Jozefom Ilečkom. Na Dubovej, v modranskej ľudovej škole, svadobné fotografie, u Fialov, s keramikárom Emilom Majnholdom, so svatom Jozefom Mihalkovičom…

Pre mňa sú najcennejšie tie najnezaujímavejšie zo spoločenského hľadiska. Tatko s nami! Naše rodinné fotografie – s mamou, v dome na kopci, v Hamrštíle, v ateliéri u sochára Mariána Polonského. Ten urobil otcovi viacero vynikajúcich portrétov aj rodinných fotiek.

Niektoré si pamätám, akoby to bolo včera. Zastavili sme sa len na skok, nakuknúť do ateliéru na Baštovej ulici zapasovanom rovno v modranských hradbách, ktorý dodnes patrí k najkrajším miestam v mestečku. Niečo sme priniesli, možno fazuľovú polievku, aby tatuško mohol začať variť novú a uvoľnil hrniec, možno buchty, ktoré nám pekával, a vyrušili sme Mariána pri práci, ale len tak, aby sa nepovedalo, alebo aby sa povedalo.

Marián Polonský je pán! Jeden z najlepších sochárov – keramikárov vôbec! Debata bola o knižkách, o počasí, o tom, čo kto zažil, počul, povedal. Dozrievali slivky a na odchode nás Marián zastavil a urobil nám spoločnú fotografiu. Tato pozerá kamsi do sveta, možno na niektorú z Mariánových žardiniér, a ja mu kľačím pri nohách. Dojímavá fotografia… Kde sa podela?

Inokedy sme sa znovu zastavili a namiesto fotografie si ma Marián nakreslil. Najskôr na papier, neskôr na vázu. To bude váza Verona! A váza Verona naozaj vznikla, putovala aj po výstavách, stretla som sa s ňou po rokoch v modranskom Múzeu Ľudovíta Štúra. Krásna, zemitá, a na nej šestnásťročné dievča, ktoré vtedy trávilo prázdniny s tatkom, chodievali na huby, na kúpalisko na Zochovu chatu alebo do Senca. Zavše zašli na návštevu do ateliéru Jozefa Ilečka alebo k Mariánovi Polonskému. Hlavne sa pozhovárali.

Tato by mal tento rok osemdesiat rokov, a pätnásť už nežije. Večer čo večer si prezerám staré fotografie a zavše sa rozplačem. Tú najkrajšiu som však dostala včera. Zastavil sa u nás Marián Polonský a daroval mi vázu. Vázu Veronu. Zemité farby. Je na nej mladulinké dievča, ktoré sa zastavilo s tatkom v ateliéri. Čosi priniesli, niečo povedali, ona sedela na dvore na stoličke, počúvala Mariána a tatka, ako sa zhovárajú. A kým si to všetko povedali, Marián ju nakreslil. Ďakujem, Marián, tuším ju prinesiem na výstavu fotografií. Ak nie ako obrázok, iste ju tam postavím ako dekoráciu.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #poľovníctvo