Nedávno som čítala mimoriadny rozhovor s českým psychiatrom Radkinom Honzákom, ktorý vznikol ako reakcia na vlnu tohtoročného júlového vraždenia. Či už išlo o teroristické útoky vo Francúzsku a v Nemecku, alebo o solitérne výpady, ako bola vražda ženy v supermarkete na pražskom Smíchove inou ženou.
Verejnosť sa podobne ako v Bellovej prípade dožaduje spravodlivého trestu. Ako to už chodí, hľadá sa jediný vinník, ktorého by bolo možné ukameňovať. Tým celý problém zjednodušiť na zvrátených „oni“ a ublížených „my“, ktorí na celom cirkuse nijako neparticipujeme.
V kauze Mary Bellovej Ľudové tribunály nezaujímala jej emočná deprivácia v sociálne vylúčenej krachujúcej industriálnej komunite. Vystačili si s tým, že je to „child from hell“, dieťa z pekla.
Davová psychóza nenávisti, ktorá zachvátila Európu dávno pred prvou utečeneckou vlnou a ktorá teraz kulminuje najmä v súvislosti s etnickým zaradením väčšiny páchateľov teroristických vrážd, tomu nie je nepodobná.
Zdanlivo dlhodobo spiaci latentný rasizmus povstal z popola s veľkolepou pompou a odvšadiaľ sa ozývajú odborníci na islam, podľa ktorých je priamo ovplyvnený vrodenou agresivitou „mohamedánov“, túžiacich zničiť našu panensky nevinnú Európu. Ktorá, pravdaže, nemá nič spoločné s koloniálnym a postkoloniálnym drancovaním a vraždením či so sociálnym vylučovaním celých skupín obyvateľstva.
Ani s neoliberálnym kapitalizmom, ktorého ovocie totálnej nadvlády trhu sa nám sype na hlavy z prezretého stromu desaťročia živenej dogmy o civilizačnej nadradenosti a o tom, že (dnes už nadobro rozložená) sociálna spolupatričnosť je prejav boľševickej totality. V prípade vrahyne z Anděla sa zas žiadala „hlava“ psychiatrov z Bohníc, akoby bola psychická diagnóza zlomená noha, na ktorú stačí dať dobrú sadru a opäť sa zahojí.
Žijeme v blaženom sebaklame, v ktorom si nahovárame, že vinníkmi sú „rodení psychopati“, zlyhanie jednotlivých odborníkov alebo zvrátená rasová či náboženská predispozícia. Psychiater Honzák však jasne deklaroval, že rodených psychopatov je mizerné percento – tí úspešní z nich riadia politiku a neúspešní sedia v base.
Mladý vek páchateľov všetkých posledných zločinov preto iste poukazuje aj na akúsi všeobecnejšiu diagnózu súčasnej apokalypsy: čoraz početnejší agresori nie sú deti z abstraktného pekla.
Tým peklom je spoločnosť, ktorú dlhodobo riadia psychopati pri kormidle, obchodujúci s ľudskými životmi a sociálnou spolupatričnosťou rovnako prirodzene ako so zbraňami, voľkajúc si v cynickej logike, že ak ich nebudú predávať oni, urobí to tak či onak niekto iný.