Dôvodom je skutočnosť, že prvýkrát v histórii nákup desaťročných nemeckých štátnych dlhopisov prinesie investorom záporné úroky. Namiesto doterajších aspoň symbolických úrokov tak vlastne treba za úschovu peňazí na dlhé obdobie platiť.
Ako príklad možno uviesť mesto Bonn, ktoré za úver vo výške 275 miliónov eur od svojich veriteľov zinkasuje tzv. negatívne úroky 75-tisíc eur ročne. Poskytovateľ finančného kapitálu tak vlastne dostane menej, ako takmer bezrizikovému dlžníkovi požičal. Plné trezory so sebou nesú určité riziká a náklady, preto si natláčanie peňazí do bezpečných, zväčša podzemných bunkrov musia finančné spoločnosti dobre premyslieť. Najmä pokiaľ ide o náklady na ich úschovu a poistenie proti krádeži. Banky naprieč Európou sa dnes viac ako predtým trápia nad povinnými vysokými, dvojstupňovými odvodmi navyšujúcimi rezervy pre prípadné zlyhanie niektorej z nich. V čase, keď ich úrokové marže rapídne klesajú spolu s historicky najväčším poklesom úrokových sadzieb, to pre ne predstavuje značnú záťaž. Reakciou na tento stav je zvyšovanie bankových poplatkov na ťarchu nespokojných klientov.
Dnešné pravidlá EÚ sú nastavené tak, že za zachraňovanie bánk musia zaplatiť vynútenou výmenou za štátom nechránené vklady na takmer bezcenné akcie bánk, samotní klienti. Namiesto peňazí uložených v banke sa stanú akcionármi, ktorých výška reálneho majetku v nanútených cenných papieroch závisí od výšky odpisov toxických aktív na úkor ich nominálnej hodnoty. Tento princíp sa nazýva bail-in a týka sa sporiteľov s vkladmi nad 100-tisíc eur, ako aj majiteľov bankových dlhopisov bez ohľadu na výšku ich vkladov.
Najnovšie správy o tom, že napríklad Taliansko chce získať výnimku, aby sa na ozdravenie bánk nemuseli skladať majitelia bankových dlhopisov, zmeniek a iných nechránených vkladov, otvárajú diskusie o nezodpovednosti a etike bankárov.
Aj Slovensko má trpké skúsenosti s tým, koľko nás stálo zachraňovanie troch štátnych komerčných bánk v rokoch 1999 a 2000, ktoré boli príliš veľké, aby ich štát nechal zbankrotovať. Veď nie nadarmo sa hovorí, že malý úver je problém klienta, ale veľký je existenčným problémom samotnej banky. Ozdravenie našich vtedy ešte štátnych bánk cez skokovité zvýšenie nášho verejného dlhu splácame dodnes.
Politici a bankári, ktorí by chceli problémy bánk hodiť na plecia všetkých občanov únie, by si mali najskôr preštudovať dejiny reštrukturalizácie bankového sektora Írska z roku 2009 a poučiť sa aj zo Slovenska a Česka, ktoré prešli drastickým bankovým očistcom už dávnejšie. Prosba o pomoc EÚ nezodpovedným talianskym bankám, prepojeným na tamojších politikov a oligarchov z radov podnikateľov, nebude mať asi šancu na úspech. Aj keď osobnosti s talianskou krvou v Bruseli pravdepodobne urobia všetko pre opačný scenár.