Od roku 2006, ktorého sa týka predchádzajúca veta, sa na Slovensku nič nezmenilo. Presnejšie povedané, nič k lepšiemu. Robert Fico vlani počas februárového referenda prekvapil vyhlásením, že „je povinnosťou vlády uľahčiť párom rovnakého pohlavia praktické stránky života“.
V tom istom čase sa pridal k tomuto nepochopiteľnému premiérovmu výroku – nepochopiteľnému v kontexte s jeho štandardne diskriminačnými postojmi – aj prezident Andrej Kiska. Ten dokonca zdôraznil, že je „presvedčený, že v oblasti porozumenia k LGBTI menšine má naša spoločnosť dlh“ a že „po kampani, ktorá predchádzala referendu, sa tento dlh iba zväčšil“.
Ak sa téma rovných práv LGBTI ľudí stala pravidelnou súčasťou debát, vyhlásení a stretnutí najvyšších ústavných činiteľov, vlád i parlamentov, volebných programov i národného referenda, vedeckých inštitúcií i občianskej spoločnosti, odborných výskumných prác i prieskumov verejnej mienky, diplomoviek a doktorandských štúdií, množstva blogov, novinárskych výstupov a diskusií vo verejnoprávnych i komerčných médiách, témou grantových programov i stanovísk zahraničných ambasád, pýtam sa Lucie Žitňanskej, čo ešte sa musí odohrať, aby debata o občianskych právach jednej malej menšiny nadobudla charakter verejnej diskusie.
Ministerka spravodlivosti totiž pred pár dňami k bradatej novinke, že „politická klíma dnes nepraje LGBTI komunite“, pridala aj pálčivú výzvu na „korektnú a vecnú diskusiu okolo právneho uznania LGBTI párov“, pretože „presadenie právnej úpravy v budúcnosti musí akceptovať väčšina vo vláde, väčšina v parlamente aj v spoločnosti“.
Je zaujímavé, že dokonca ani len zostavenie vlády nevyžaduje väčšinový súhlas spoločnosti, stačí nadpolovičná väčšina zúčastnených voličov a voličiek. Ani „populárne“ daňové či odvodové zákony nemajú ambíciu získať súhlas nadpolovičnej väčšiny Slovenska.
To by to dopadlo! Ale pokiaľ ide o niekoľko desiatok tisíc ľudí, ktorí nedisponujú rovnakými právami ako väčšina spoločnosti a ktorí na rozdiel od vlády a daní neovplyvňujú život ostatných občanov, tu je väčšinový súhlas a večná verejná diskusia nevyhnutná.
Len tak mimochodom, ak by sa v minulosti čakalo na väčšinový súhlas spoločnosti s volebným právom žien a s ich účasťou na politickom živote, aj pani ministerka by sa dnes s najväčšou pravdepodobnosťou realizovala predovšetkým doma v starostlivosti o muža a rodinu a pri vyšívaní svadobnej výbavy pre dcéru.
Povedané kultovou vetičkou abbého z Rozmarného léta Vladislava Vančuru, vidím, že si pani ministerka, a žiaľ nie jediná z tých rozumnejších, „osvojila něco logiky, jež mne odzbrojuje“. Už by sa naozaj patrilo nájsť cestu von z tohto bludného kruhu nezmyslov a nespravodlivosti. Patríme k posledným v Európskej únii.