Sarkozy oficiálne odštartoval kampaň vydaním knihy Tout pour la France – Všetko pre Francúzsko. Ide o mix ekonomického liberalizmu (oslabenie odborov, predĺženie pracovného času, zníženie podpory v nezamestnanosti, zvýšenie dôchodkového veku, zníženie daní z príjmu a majetku), konzervatívnej politiky identity a priživovania protiislamských nálad.
Môžeme to chápať ako taktický ťah. V republikánskych primárkach potrebuje Sarkozy poraziť bývalého premiéra Alaina Juppého, ktorý komunikuje viac centristické témy. V krajine vystresovanej teroristickými útokmi, v ktorej je už dlho islam označovaný – aj tzv. mainstreamovými politikmi – za ohrozenie národnej identity, to, zdá sa, funguje.
Podľa posledných prieskumov Sarkozy Juppého dobieha. Pred pár mesiacmi sa to nezdalo pravdepodobné. Niekdajší prezident sa zrejme snaží oprášiť tému, ktorá v minulosti fungovala a je mu názorovo blízka. Islamskou kartou hral už ako minister vnútra v roku 2002, v roku 2007 mu pritiahla krajne pravicových voličov a pomohla zvíťaziť v prezidentských voľbách.
O päť rokov neskôr síce nestačila – sociálne a ekonomické výsledky jeho vládnutia boli príliš zlé – no teraz je situácia znovu iná. U socialistov sa nečrtá silný kandidát, fenomén Mélenchon sa asi nezopakuje.
Sarkozyho „politika identity“ je nebezpečná prinajmenšom z dvoch dôvodov. Spôsob, akým to robí, redukuje otázku „francúzskej identity“ na konflikt s islamom – náboženstvom piatich miliónov Francúzov. Obraz islamu zovšeobecňuje a redukuje na niekoľko výrazných, konfliktných tém. Ak ste moslim, ste potenciálne nebezpečný.
Druhým problémom je absolútna neproduktívnosť diskusií o identite. Namiesto zaoberania sa problémom neformálnej diskriminácie, sociálneho vylúčenia komunít, zhoršujúcich sa sociálnych problémov a rastu nerovností, pozornosť sa prenáša na náhradné obete. Je to x-krát opakovaná taktika. V minulosti boli jej konečným výsledkom najhoršie ľudské tragédie.
Krajná pravica ani nepotrebuje zvíťaziť vo voľbách – keď jej témy a postoje preberá politický mainstream. Aj tak sa jej to však môže podariť. Ak sa Sarkozy prebojuje do druhého kola prezidentských volieb, jeho súperom môže byť Marine Le Penová.
Šance kandidátky krajne pravicového Národného frontu budú omnoho lepšie, ako pri súboji jej otca Jeana-Marie Le Pena s Jacquom Chiracom v roku 2002. Sarkozy prispieva k legitimizácii krajne pravicových názorov. Centristickí a ľavicoví voliči ho ťažko podporia ako „menšie zlo“. A Le Penová, na rozdiel od Sarkozyho, bude môcť tvrdiť, že predstavuje šancu na zlom s minulosťou.
Lenže to nie je iba francúzsky problém. Mainstreamové strany – vrátane mnohých stredoľavých – neriešia príčiny rastúcej neistoty v spoločnosti. Pokúšajú sa ju využiť vo svoj prospech. A to z nich robí vážnu hrozbu „nášmu spôsobu života“.