Ignorujte ich. Samozrejme, Jean-Claude Juncker to takýmto spôsobom nepovie. Rozpočtové pravidlá sú zapísané do základného práva EÚ. Ich ignorovanie by sa rovnalo porušovaniu európskej legislatívy – úlohou komisie je niečomu podobnému zabrániť.
Namiesto toho Juncker navrhne "flexibilné uplatňovanie pravidiel“. Podľa neoficiálnych správ by sa výdavky na vzdelávanie či investičné náklady nemali zarátavať pri výpočte dlhu alebo deficitu krajiny. Nie je to prevratný nápad. V minulosti sa diskutovalo, ako (a či) započítavať verejno-súkromné projekty, dnes sú vylúčené výdavky spojené s utečeneckou krízou či reakciou na veľké bezpečnostné hrozby.
Flexibilita má aj inú podobu. V júli tohto roka sa komisia rozhodla, že nebude pokutovať Španielsko a Portugalsko za pomalé znižovanie deficitu. Francúzsko dostalo začiatkom roka na rovnakú úlohu o dva roky viac. Hoci za každým prípadom možno hľadať špecifické politické motívy – od strachu z rastu krajnej pravice (Marine Le Penová) po neochotu ešte väčšmi destabilizovať vnútropolitickú situáciu (Portugalsko má relatívne novú vládu, Španielsko nemá poriadnu vládu už pol roka), majú čosi spoločné. Prokrustovský prístup k európskym rozpočtovým pravidlám je jediný spôsob, ako predstierať, že existujú.
Rigidné fiškálne pravidlá nemôžu prežiť v menovej únii tvorenej z rôznorodých ekonomík. Navyše, ak nedokážu pomôcť členom, ktorí sa ocitnú v krátkodobých ťažkostiach či čelia štrukturálnym problémom. Presne v takom stave je dnes eurozóna. Pokiaľ nevytvorí mechanizmy, ktorými by vedela podporiť hospodársky rast v periférii (rozpočet rádovo vyšší než Junckerov plán), prípadne prebrať časť nákladov súvisiacich s dôsledkami hospodárskej krízy (napr. európske poistenie v nezamestnanosti financované zo spoločných zdrojov), pokiaľ nebude spoločne riadený verejný dlh, ostáva len privierať oči nad porušovaním fiškálnych pravidiel. Alebo akceptovať rozpad menovej únie.
Samozrejme, privieraním očí a naťahovaním pravidiel dospejeme skôr či neskôr ku kríze, ktorú možno neutlmí ani Európska centrálna banka a jej bezodný mešec.
A teraz sľubovaná úloha pre slovenské predsedníctvo a bratislavský summit. Môžeme sa uspokojiť s privieraním očí nad porušovaním disfunkčných pravidiel. Z krátkodobého hľadiska únii asi nič iné nezostáva. Alebo môžeme prispieť k začatiu procesu, na konci ktorého získa – v optimistickom prípade na konci budúceho roka – eurozóna šancu zvládnuť protirečenia, ktoré ju dnes trhajú na kusy.
Zrejme to bude neskoro. Postkomunistickú Európu môžu medzitým ovládnuť klony orbánovcov a kaczynských, do Elyzejského paláca zasadne Le Penová a v Nemecku bude politický mainstream zastrašený extrémistami. Na tom však teraz nezáleží. Môžeme skúsiť. Alebo, tradične, počkáme, kam nás história dokope.