V prvom rade nie je stretnutím, z ktorého vzídu konkrétne rozhodnutia. Je neformálnym stretnutím Európskej rady: diskusiou, z ktorej v lepšom prípade vzíde vôľa spoločne riešiť aspoň niektoré z problémov, ktorým dnes EÚ čelí. Na konkrétne pravidlá, nástroje, ju bude premieňať množstvo stretnutí expertov, ministrov, a ak to bude potrebné, opäť lídrov, rokovaní a hlasovaní Európskeho parlamentu… Zdá sa vám to zložité? Vitajte v inštitucionálnej štruktúre EÚ. Chceli by ste niečo efektívnejšie, rýchlejšie? Potom chcite európsku federáciu.
Summit tiež nebude slovenskou šou. Prípravu programu mal v rukách stály predseda Európskej rady Donald Tusk. Slovenské predsedníctvo sa týka inej inštitúcie. Sme hostiteľskou krajinou, takže odlesk prípadného úspechu (alebo opaku) dopadne aj na nás. Konanie summitu v Bratislave na nás kladie skôr zodpovednosť, než by nám dávalo viac formálnych nástrojov ovplyvniť výsledok.
Ak sa aj lídri rozídu z Bratislavy s „úspechom“, neznamená to, že sa život v Európe rýchlo zmení (nebodaj zlepší). O zložitosti procesu sme písali už vyššie. Politické dohody je možné prekrútiť, slová povedané „v Bruseli“ (teda v Bratislave) rýchlo zabudnúť. Iniciatívy je možné utopiť v mori byrokratických prekážok a inštitucionálnych prieťahov… O potrebe vytvorenia bankovej únie sa lídri EÚ zhodli na konci júna 2012, keď to mala eurozóna naozaj nahnuté. Konkrétne opatrenia sa začali prijímať mesiace po tom, až keď si Nemecko (a pár ďalších) zaistilo zásadné oslabenie pôvodných dohôd. A „bankovú úniu“, so všetkými troma plánovanými piliermi, nemáme dodnes. Päť rokov naťahovania a manévrovania v otázke, ktorú všetci unisono vyhlasujeme za kľúčovú pre prežitie eurozóny.
Späť na začiatok. Čo sa teda bude môcť považovať za úspech bratislavského summitu? Únia dnes čelí existenčným problémom v minimálne piatich oblastiach: stabilizácia eurozóny (lebo ostrá kríza sa môže čoskoro vrátiť, či už budú spúšťačom Atény, alebo niečo iné), migrácia (lebo pochybná dohoda s Tureckom ju nerieši a z Grécka nemôžeme urobiť veľký zberný tábor), lepšia daňová koordinácia a harmonizácia (lebo Apple je len vrcholom ľadovca a agresívne daňové plánovanie je potrebné potláčať systematicky), spoločná obrana (lebo nemôžeme predstierať, že je v poriadku závisieť od kapacít veľmoci, ktorá možno čoskoro úplne stratí záujem o tento región), a sociálna oblasť (lebo súčasné hospodárske politiky EÚ prespievajú k rastu sociálnych rozdielov a tým podkopávajú súdržnosť členských štátov aj únie ako takej).
Poradie neindikuje dôležitosť. Neriešenie ktoréhokoľvek môže byť fatálne. Ak z Bratislavy vzíde jasná vôľa k spoločnému riešeniu aspoň dvoch z týchto problémov, ktorá sa skutočne pretaví do fungujúcich nástrojov, bude to úspech. Tri by boli historickým úspechom. No byť optimistom sa dnes nevypláca.