„Obrastáme brečtanom,“ – vravievam zo žartu. „Zožerie nám dom!“ – hovorí vážne môj muž, ktorý sa s ním nemaznal. Zo štyri výmeny názorov, plné vlasy a oči prachu, tri prázdne vtáčie hniezda a dva plné kontajnery s bioodpadom. „Aké sú tie hniezda pekné,“ – obracala som ich v rukách, – dômyselne urobené hlboké košíčky! „A moderné, pozri, použili aj kúsky igelitu,“ – upozorňuje ma muž.
Naozaj dve vtáčie hniezda boli uvinuté z chvojok, tráv, pierok a igelitových vrecúšok. S plastami si očividne podávajú paprče či zobáky aj vtáčence. Plastov sú plné moria a rieky, okraje lesov a horské tône, meandrujú sa popri lúkach, nájdeme ich v potokoch. Nie, nejdem hovoriť o čiernych skládkach. Tie si robíme doma sami.
Rozčuľovala som sa, keď nám dali dva veľké kontajnery na bioodpad a po jednom malom, ktoré budú vynášať raz za dva týždne, na plasty a papier. Plus dva na všeobecný odpad.
Triedime, v kuchyni sú tri nádoby, tá na bioodpad je vonku. Kto to kedy videl toľko odpadu?! Nezbláznili sme sa náhodou? Budem ekologická. Do obchodu chodím s vlastnou taškou. Neberiem si plastové vrecúška, nechcem škatule, nádoby, nepotrebujem to. Kúpila som sódovkovú fľašu. Začnem si kupovať vegetariánske jedlá.
Každý deň si ich objednávam z vynikajúcej reštaurácie, akých je na vidieku málo. Šaláty, placky, omáčky, kuskus, tofu, kopec zeleniny. Rozprávka! Stačí zavolať a oni mi to prinesú do práce. Do desiatich minút. Za facku! V plastovej nádobe, ktorú hádžem do koša. Po ceste z práce sa zastavím na etiópsku kávičku. Vezmem ju so sebou, pohár hádžem do koša.
Kúpite mäso z ekofarmy – v plaste, celozrnné pečivo – v plaste, naturálnu indiánsku ryžu, strukoviny, kozmetiku s mandľovým, olivovým či akým ultrabioeko výťažkom – všetko v plaste, spirulinové tabletky, aby ste žili sedemsto-päťsto rokov, ženšen – v plaste… Letáky o tom, aké je to, čo kupujete na papieroch, letáky o zľavách, zbytočné reklamy, zbytočné igelitové vrecká, akokoľvek sa chcete správať ekologicky, natlačia sa vám do domu a vy s nimi bojujete ako s nejakým hmyzom.
Stačí trocha predstavivosti a fantázie a máme príbeh o svete plnom odpadu, horor napísaný nami tu spoločne, Hitchcockove sú oproti tomu rozprávkami o škaredom kačiatku. Škaredé je tu takmer všetko. Ešte aj to, čo má byť pekné, je škaredé. Staré zrekonštruované domy s plastovými oknami a plávajúcimi podlahami, plastové kvetináče na akože starých rebriniakoch. Žijeme v dobe plastovej, polystyrénovej.
A tu si prídu Francúzi so zákazom výroby a používania plastových riadov, pohárov, príborov aj vrecúšok! Jednému sa ani veriť nechce! Samozrejme, že veľké firmy sa bránia, nároky na výrobu, a vôbec, straty, predraženie… Takto uvažujeme všetci, ale čo sú tieto taľafatky proti hrozbe, ktorá je reálne za dverami, alebo dobre, trebárs proti večnosti a tomu, že tu sme a chceme byť?