Dlhé roky sa pokúša množstvo milovníkov slovenskej metropoly dostať jej problémy do hľadáčika pozornosti obyvateľov a obyvateliek. Tento pomalý, občas zdanlivo beznádejný proces, zdá sa, konečne naberá na obrátkach. Výsledkom však nie je – a nemá byť – iba diskusia pre diskusiu. Dôležité je, ako sa to s mestom napokon skončí.
Ak Bratislava žije bohatým vnútorným životom, nie je to preto, že sa radní idú strhať, aby svojmu mestu prospievali. Česť výnimkám, samozrejme. Atmosféru Bratislavy tvoria najmä ľudia, ktorí už majú plné zuby ničoty padajúcej na mesto ako smútočné súkno. Čím väčší mrak nad hlavným mestom, tým viac odhodlania niečo s tým urobiť. Ideálne by bolo túto priamu úmeru premietnuť aj do mestského zastupiteľstva.
Novú vlnu verejnej diskusie o Bratislave spustili články novinára Martina M. Šimečku a spisovateľa Michala Hvoreckého. Pri čítaní oboch textov vzniká dojem, akoby bola reč o dvoch rôznych mestách. Šimečkov pohľad, publikovaný v českom Respekte pod názvom Bratislava je prehliadkou premárnených šancí, opisuje mesto, ktoré „kašle na svojich obyvateľov – a oni naň“.
Podľa neho je „Bratislava okupovaná dodnes: po komunistoch prišli developeri. Radní im vychádzajú v ústrety, pretože sa nemusia báť voličov, z ktorých väčšina sa do Bratislavy prisťahovala a k mestu má vlažný vzťah.“
Hvorecký mu kontruje: „Občas až neuveriteľné množstvá ľudí majú Bratislavu radi, záleží im na jej budúcnosti a robia veľa pre to, aby sa zmena aj uskutočnila. Príkladov nájdeš neúrekom, nikde v krajine nie je mapa sociálnych inovátorov pokreslená tak husto.“
Šimečka aj Hvorecký, ako to už býva v situácii, keď sa rozprávajú tí, ktorým ide o spoločné dobro, majú pravdu obaja. Jeden vo svojej obžalobe, druhý v obhajobe mesta. Bratislava je miestom, kde sa „vybláznilo“ mnoho tých, ktorí ju nikdy nemali radi, ale je aj mestom tých, ktorých k nej viažu o to silnejšie putá, pričom miesto narodenia jedných či druhých nemusí hrať nevyhnutne prím.
V bratislavskom hrnci to už vrie naozaj dlho. Články oboch autorov nakreslili mantinely, v ktorých je Bratislava zacyklená. Teraz už „len“ čím viac tých, čo o Bratislave píšu, tých, čo o nej čítajú a diskutujú, tých, čo ju majú pod kožou – ale najmä tých, čo ju pomôžu vytiahnuť z marazmu, o ktorom sklamane hovorí Martin M. Šimečka, aby sa už natrvalo stala mestom, ktoré ospevuje Michal Hvorecký.
Vedieť o bolestiach i radostiach svojho mesta, to prvé zámerne eliminovať, to druhé s citom rozvíjať, je, domnievam sa, jediná cesta, ako mu pomôcť. A že Bratislava s láskou podanú pomocnú ruku potrebuje, na tom sa zhodneme asi všetci.