Bratislavský summit sa mohol najťažším témam v otázke migrácie pohodlne vyhnúť aj vďaka nebezpečnej ilúzii, že sme tento „problém“ nateraz vyriešili. Cez Európu už neprúdia státisíce ľudí, médiá nezaplavujú hrôzyplné obrázky z našich hraníc.
Máme dohodu s Tureckom, vďaka ktorej si Ankara vezme späť každého cudzinca, ktorého nechceme. Balkánska trasa je „uzavretá“ (šikovný eufemizmus pre ploty, ostnaté drôty, nasadenú políciu, armádu, dokonca ozbrojených civilistov) a európske vlády sa začínajú vážne zaoberať tým, čo vraj Európanov trápi – bezpečnosťou.
Odmyslime si morálnu stránku veci. Odmyslime si, že sa vzdávame našich medzinárodných ľudsko-právnych záväzkov. Že sme sa ľudí utekajúcich pred smrťou, prenasledovaním či mizériou – skutočne vieme nakresliť medzi nimi jednoznačnú hranicu? – rozhodli vnímať prevažne ako „bezpečnostný problém“. Odmyslime si, čo tento jed nenávisti robí s našimi vlastnými spoločnosťami. Ešte stále ostane jeden veľký problém – nereálnosť ilúzie „vyriešenia“.
Dohoda s Tureckom zatiaľ platí, ale už čoskoro to tak nemusí byť. Ak sa Európska únia neodhodlá k naozaj akrobatickému politickému kúsku, Ankara v najbližšom čase nezíska bezvízový styk. Erdoganova vláda (nazývajme veci pravým menom) to môže kedykoľvek využiť a dohodu suspendovať.
Prvé to pocíti Grécko, ktoré sme už dnes, absolútne cynicky, pomohli premeniť na veľký zberný utečenecký tábor. Pomoc, ktorú dostáva od EÚ, je nedostatočná a ani zmena FRONTEX-u na európsku pohraničnú stráž na veci nič nezmení.
Ak tzv. uzavretie balkánskej trasy znížilo tlak na Grécko, migračný tok odklonilo inam. Podľa oficiálnych údajov prišlo v poslednom augustovom a prvom septembrovom týždni do Talianska vyše šestnásť a pol tisíca utečencov a migrantov. Týždeň predtým to bolo necelých dvetisíc.
Môžeme sa utešovať tým, že cesta cez Stredozemné more je dlhšia a nebezpečnejšia. Počet utopených sa naozaj zvýšil, už v lete prekročil tritisíc obetí. Môžeme odvracať zrak, aby mŕtve telá nevyvolávali výčitky, no na realite to nič nemení. Dlhá plavba morom a európske ostnaté drôty sú len ďalším v množstve hrôz a mizérií, pred ktorými ľudia utekajú.
Na hlavných príčinách sa nič nemení. Skôr naopak. Vojna v Sýrii a Iraku pokračuje. Situácia v Afganistane sa nezlepšuje. V subsaharskej Afrike sú konfliktami a hladomorom ohrozené milióny obyvateľov. Hoci radi dookola opakujeme, že „problém treba riešiť pri zdroji“, pravidlom je, že pomoc býva zúfalo nedostatočná a prichádza príliš pomaly.
Už na jeseň sa môže nebezpečná ilúzia rozplynúť. Európski politici budú musieť odpovedať na otázku, ako presne „vyriešili“ migračnú krízu stavaním plotov a trestným stíhaním obetí. Skúsenosť nahovára, že odpoveďou bude ďalšia vlna šírenia nenávisti a nové ploty. Tentoraz aj vnútri EÚ.