Totiž o bežnú vidiecku predstavu bežného časovania ľudského bytia domácou hydinou, mocne spojenú s ekologickou túžbou jednotlivcov o šetrení elektrickou energiou v osvetľovacích prostriedkoch metropoly na Dunaji.
Skrátka, v nijakom prípade sa to netýka konkrétnych osôb alebo, nebodaj, niektorých známych moderátoriek. No v určitom zmysle predsa len ide o kvapku, ktorou pretiekol pohár trpezlivosti.
Občania, ktorí úplne bez reptania po celé týždne znášali povzbudivé a takpovediac revolučné protesty pri bytovom komplexe Bonaparte, ktorí bez zaváhania spontánne opúšťali Bratislavu, teda fakticky svoje milované a rodné mesto, pri prvom náznaku o uskutočnení celoeurópskeho summitu, na ktorom boli, pokiaľ viem, úplne všetci (prirodzene okrem Veľkej Británie), by sa vraj mali odobrať na každodenný odpočinok už o dvadsiatej druhej hodine.
Vtedy, aspoň podľa názoru väčšiny mestských poslancov Starého Mesta, by sa vraj mali zatvoriť dvere všetkých láskavých a pohostinných zariadení, ktorými toto mesto síce nadmieru oplýva, ale ešte stále, ako zväčša po večeroch vidno, ich tu nie je dosť.
Srdce každého, kto si pripomenie starú vagantskú pieseň (pieseň potulných klerikov a študentov) z dvanásteho storočia Propositum meum est in taberna mori… (Zaumienil som si, že i zomriem v krčme…), zovrie nevšedný smútok nad týmto satanským tancom a rozhodnutím bratislavských staromestských poslancov. Ach, aké hlboké je toto nepochopenie!
Netýka sa azda táto pomyselná narážka i starovekého egyptského faraóna Menkaureho, ktorý sa po veštbe, že jeho pozemský život bude trvať iba polovičný čas, rozhodol, že ho predĺži a fakticky spojí deň a noc? Nenariadil azda rozžať v noci v paláci, ba i všade svetlá, aby každý mohol žiť po celý čas, konečne tak ako sám uzná za vhodné? Bol to vraj, aspoň podľa legendy, jeden z najmúdrejších a najspravodlivejších panovníkov tohto obdobia.
Majú teda obyvatelia Bratislavy a návštevníci tohto mesta mať takéto neprimerané obmedzenia z titulu moci, ako to ostatne každý z nich pochopil? Prešiel som minule skoro celé Staré Mesto, po oslave kolegových narodenín. Všade sedeli slušní mladí ľudia, ktorí sa rozprávali a možno i celkom dobre bavili. No nik ma nenapadol, nik nekričal, nik nahlas nespieval, ba ani nerobil nič neprístojné.
Bratislava je stále vzácne a zlaté mesto. Tak ako som ho poznával po celý život. Zažil som všade vo svete i oveľa horšie situácie. Viem, že to vari nechápem správne. Ale stále zostanem, aspoň srdcom, pri tých, ktorí takpovediac iba z času na čas chcú „ísť do mesta“. Veď čo už viac ako je obyčajný život, a to sa až tak veľmi storočiami nemení, dnes môžu získať a mať?