Ideologicky pochybný produkt, teda tovar sprostredkovaný z okolitých krajín nie úplne oficiálnym a nie čisto zákonným spôsobom (aspoň podľa vyjadrenia ustarosteného orgánu Verejnej bezpečnosti vo vtedajšej televízii), sa však predsa tu a tam napriek všetkému vynáral, no nikdy nie v dostatočnej miere. Verejná bezpečnosť bola vlastne polícia a dnes ju v Bratislave pripomína už iba jedna vtipná taxislužba.
Tašku bolo možné získať na trhovisku asi za 10 Kčs, najčastejšie s reklamou na cigarety, prípadne s pretlačou bankoviek niektorej západnej meny. Komu sa tento vzácny nákupný nástroj roztrhol, čo sa vzhľadom na jeho opotrebovanie stávalo dosť často, musel pozametať črepiny z fliaš, lebo aj tie boli vtedy všetky ešte sklenené. Ponížený sa vrátil k obyčajnej sieťovke alebo k tzv. univerzálke. To znamená k podobne malej taške z nejakej látky, z plátna či čohosi iného.
Potom sa však celý trh akoby náhle zachvel a jeho neviditeľná ruka v prudkom tvorivom kŕči dodala „igelitky“ vo fakticky neobmedzenom množstve. Dokonca aj mlieko sa clivo z dôstojných sklenených fliaš postupne prelialo do tragicky neohrabaných umelohmotných vreciek, a tak jeden z drobných snov upadol na čas do zabudnutia. Vraciam sa k nemu iba preto, že sa dnes, teda po pár desaťročiach, ukazuje ako úplne zničujúci.
Napríklad, ako som sa dočítal, francúzska vláda už vážne uvažuje o jeho úplnom zákaze. Spolu s celým radom umelohmotných téglikov, tanierikov, pohárikov, fliaš a iných vecí každodenného života. Je ich jednoducho priveľa.
Nachádzajú sa v hniezdach vtáčikov, plávajú v riekach i moriach, pri silnejšom vetre lietajú a plápolajú na stromoch. Akoby samy osebe chceli pôvodne nevinný a drobný sen premeniť na krutú nočnú moru.
Postupne sa vytráca aj ich silný symbolický význam, pôvodne poukazujúci na určitý sociálny status majiteľa. Aj keď dnes už majú poväčšine rovnakú cenu ako kedysi na trhu. Minule si ku mne na lavičku v blízkosti zastávky prisadol bezdomovec, no svoje dve veľké igelitové tašky ešte chvíľu podržal vo vzduchu v akomsi teatrálnom geste.
„Tuto mám spálňu!“ vykríkol hrdo na nechápajúci svet a položil si jednu k nohám. Po chvíli k nej priložil i druhú a rovnako presvedčivo zvolal: „A tuto mám obývačku!“ Hľadel som naňho s určitou nostalgiou. Je dosť pravdepodobné, že v dnešnom nežičlivom svete sa bude musieť sťahovať. Kam asi pôjde?
Do tých chatrných papierových tašiek, na ktoré používajú to isté lepidlo ako v Rakúsku na volebné obálky? Alebo do nejakých kvalitných a zánovnejších kožených produktov? Človek sa niekedy môže utešiť iba tým, že dobrého nie je veľa. Ale snívať o niečom malom a dôležitom musí vždy odznova.