O potrebe posilniť sociálny pilier Európskej únie hovoril predseda komisie Jean-Claude Juncker už pri nástupe do funkcie na jeseň 2014. Na jar tohto roku sa Brusel pokúsil premietnuť politický sľub do konkrétnych návrhov, keď vydal dokument opisujúci hlavné princípy Európskeho piliera sociálnych práv.
V septembrovom prejave o stave EÚ spomenul Juncker túto tému na prvom mieste – ešte pred stabilitou verejných financií, migráciou či obranou. Zmena politického kurzu? Alebo majú pekné slová zakryť nedostatky reality?
V politickej rovine je viditeľný istý pokrok a sociálne ciele sa dostali medzi priority. Okrem toho, zatiaľ čo donedávna boli pre EÚ cieľmi sociálnej politiky zamestnanosť, boj proti rôznym formám vylúčenosti a diskriminácie na trhu práce, dnes je medzi nimi aj otázka sociálnej rovnosti. To všetko je však najmä rétorika. Únia nemá na sledovanie týchto cieľov reálne nástroje.
Z tohto pohľadu nie je navrhovaný sociálny pilier významným krokom vpred. V kľúčových otázkach sa má EÚ spoliehať na koordináciu národných postupov a politík. Lenže o niečo podobné sa únia v sociálnej oblasti pokúšala prinajmenšom už od roku 2001 v rámci takzvaného Lisabonského procesu.
Lisabonská stratégia stála na troch pilieroch: ekonomickej konkurencieschopnosti, environmentálnej udržateľnosti a sociálnej spravodlivosti. Porovnávanie, zostavovanie rebríčkov a zdôrazňovanie „dobrých príkladov“ však neprispelo k približovaniu národných sociálnych politík ani ku konvergencii sociálnych ukazovateľov.
Napriek peknej rétorike v porovnaní s inými cieľmi – vyrovnané verejné rozpočty či hospodárska konkurencieschopnosť – zostávajú tie sociálne druhoradé. Nemajú jasne definované ukazovatele, na základe ktorých by sa dali členské štáty hodnotiť (napr. výška minimálneho garantovaného príjmu či miera financovania sociálnych politík). Okrem toho, šance európskych inštitúcií vynútiť si plnenie sociálnych indikátorov sú neporovnateľne slabšie ako napríklad v rozpočtovej oblasti.
Zjednodušene povedané, v rámci pravidiel hospodárskeho riadenia môže byť krajina potrestaná za nedodržanie rozpočtových limitov, komisia môže vynucovať „štrukturálne reformy“ oslabujúce sociálne práva (ako inak, v mene konkurencieschopnosti). No určite nebude karhaná za rast nerovností. Okrem toho, ak by sa tieto dva ciele – konkurencieschopnosť a rovnosť – navzájom spochybňovali, z ideologických a inštitucionálnych dôvodov bude v európskom rozhodovaní uprednostnený ten prvý.
Je dobré, že sa európski politici začali vážne zaoberať sociálnymi nerovnosťami. Rastúca priepasť rozdeľujúca európsku spoločnosť (v príjmoch, majetku, životných príležitostiach) živí politickú nestabilitu. Od rétoriky k činom je však zatiaľ ďaleko. Reklama na spokojnosť dôveru neobnoví