Podľa ministra školstva musia byť ľudia pracujúci v tomto rezorte spokojní so súčasným stavom odmeňovania, lebo jednoducho na lepšie ohodnotenie peniaze navyše nie sú a v budúcom roku v zásade ani nebudú.
Navyše v prípade učiteľov a odborných pracovníkov v školstve sa ich platy v roku 2016 už beztak zvýšili o desať percent, hoci pracovníci štátnej a verejnej správy sa musia v oblasti odmeňovania uskromniť s oveľa menším a neskorším finančným prilepšením. Ak sa teda školstvo dočká v roku 2017 opätovného navýšenia tarifných platov, nebude to asi viac ako symbolické percento. Štát tiež nechce cez vynucovanie väčších platov v školstve vyvolať emócie iných rezortov, ktoré by tiež chceli pridať.
Ak sa však na problémy s financovaním školstva pozrieme optikou toho, čo si štát môže alebo nemôže dovoliť, prídeme k zvláštnym záverom. Slovensko totiž od roku 2018 plánuje zrušiť tzv. daňové licencie, označované ako daň zo straty, čím sa verejné financie ochudobnia ročne minimálne o 70 miliónov eur. Strany Most-Híd a SNS si presadzovaním zrušenia tejto dane napĺňajú svoje predvolebné sľuby a zároveň vytvárajú zbytočné diery na príjmovej strane štátneho rozpočtu. Predsedu národniarov Andrej Danko na spomínanej konferencii s poľutovaním oznámil, že vzhľadom na možnosti ekonomiky školstvo dostať viac v budúcom roku nemôže. Paradoxne, práve on je zástancom zrušenia daňových licencií, ktoré sú podľa neho diskriminačné a nemajú nič spoločné s podporou podnikateľského prostredia.
V Rakúsku daňové licencie bez akýchkoľvek politických rošád fungujú už mnoho rokov a prispievajú k plneniu štátnej pokladnice. Na Slovensku však už tiež čoraz viac odborníkov začína nadobúdať presvedčenie, že stratové firmy musia odviesť nielen odvody za svojich zamestnancov, ale aj daň, ktorá sa dá navyše považovať za preddavok daňovej povinnosti pre budúce tri roky, ak v tomto období dosiahnu zisk. Daňové licencie pomohli očistiť Obchodný register o spiace a mŕtve firmy, čakajúce dosť často hlavne na svoju príležitosť podieľať sa na daňových únikoch iných spoločností. Nemali by sme ich preto rušiť.
Naša krajina by mala viac peňazí nájsť najmä pre školstvo, ale napríklad aj pre súdnych úradníkov, ktorých platy sú oproti ich kolegom sudcom, ako aj prokurátorom doslova almužnou. V opačnom prípade môžeme neustále nariekať nad tým, že je u nás slabá vymožiteľnosť práva alebo zle fungujúce zdravotníctvo a školstvo.
Ak nám však namiesto verejného blaha ležia na srdci viac vízie politických predstaviteľov, ktorí zastupujú najmä záujmy ľudí, ktorí majú to šťastie platiť 25-percentnú milionársku daň, lebo zarábajú viac ako 35-tisíc eur ročne, potom slová „zbohom, Slovensko“ budeme počuť na verejnosti ešte častejšie ako doteraz.