Mal na mysli Józefa Kuraśa, poručíka poľskej armády a člena hnutia odporu Armia Krajowa, ktorému v roku 2006 prezident Lech Kaczyński odhalil v Zakopanom pamätník za „statočný boj s hitlerovským a komunistickým zlom, za nepoddajnosť Poľska a za slobodu človeka“.
Kuraśov horlivý antisemitizmus, ktorý ho viedol k vraždám Židov vracajúcich sa z koncentračných táborov, alebo vyhnanie tisícov Slovákov z hornooravských a spišských dedín pričlenených po vojne k Poľsku sa v prvom prípade relativizoval ako boj proti komunizmu, v druhom ako dobrovoľná emigrácia do Československa. Môže byť taký človek hrdina aj vrah? Nuž, ak právo na ľudskosť v boji za slobodu človeka pripisujeme výlučne svojej komunite, môže.
Vražedný modus nie je v dejinách psychopatiou, ako sa o tom radi presviedčame, či už ide o páchateľov vznešenými ideami posvätených genocíd alebo o individuálnych vrahov v obchodných domoch. To, čo nazývame psychopatiou, je bežná spoločenská norma. V situáciách konfliktov sa len zviditeľňuje. Ani to, že sa obeť môže náhlou výhybkou na trati zmeniť na zločinca, nie je anomália. Niet nad spravodlivosť trestajúcej obete.
Nedávno zomrel bývalý izraelský prezident a predseda vlády Šimon Peres. Médiá sa pretekali v oslavných nekrológoch za mužom, ktorý patril k tvorcom moderného Izraela a ktorý o. i. dostal Nobelovu cenu za mier spolu s Jásirom Arafatom. Teší sa titulu „mierotvorcu“, je symbolom epochy, ktorá rekonštruovala svet po veľkom šoku. Beda však do aury dobrého starca zľahka ťuknúť. Ten, kto by poukázal na Nakbu – palestínsky exodus priamo podmieňujúci vznik štátu pre zvyšky národa tých, ktorých ďalší osud navždy poznamenal holokaust, alebo na vyvraždenie civilistov na základni OSN v Libanone – by sa musel cítiť ako chlapček, čo mal jediný odvahu zvolať, že kráľ v skvostnom rúchu je nahý.
V myšlienkovom svete prepadajúcom ikonickej havlovskej rétorike o „civilizácii dobra“ a o „civilizácii zla“ je celkom bežná reakcia, akú predviedla na (minimálne) sociálnych sieťach istá liberálna poslankyňa, ktorá sa inak rada zúčastňuje na pochodoch proti kotlebovcom, známym relativizátorom podľa nich zveličenej rasovej genocídy druhej svetovej vojny. Spomínanie faktu brutálneho exodu je podľa nej „premúdrelou informáciou z ďalekej minulosti“.
Ale nemýľme sa. Opäť nejde o patológiu na inak bezúhonnom tele slovenského liberalizmu ani o dejinný parado. Obhajovanie akejkoľvek ušľachtilej humanistickej myšlienky môže pri podobnej relativizácii razom odhaliť, že zlo nie je vlastné iba tým, ktorým ho dejiny oficiálne priznali. Je to univerzálna danosť a zmierňovať sa dá len tak, ak má človek odvahu priznať, že minulosť nikdy nie je ďaleko a spochybňovať treba najmä tých, ktorí vystupujú ako nespochybniteľní.