S časopisom Nota bene stretávame aj ľudí bez vesty a preukazu, ktorí zjavne zápasia s metlou ľudstva, lebo prežiť vonku je skúsenosť, ktorú bez alkoholu – zvlášť v chladných mesiacoch – zvládne len málokto. Nie sú to oficiálni predajcovia, naopak. Čo však neznamená, že nepotrebujú pomoc. Pretože dostať sa na ulicu nie je také ťažké, ako by sa nám spoza okien vyhriatych bytov a kancelárií mohlo zdať. Stačí hoci len neveľká exekúcia (ktorých je každoročne zhruba pol milióna!) a človek je bez strechy nad hlavou.
A potom sú tu ľudia, ktorí žijú v prechodných ubytovniach, v chatrčiach osád, v krízových centrách, prespávajú v nocľahárňach, v záhradných chatkách, cez deň sa umyjú v dennom centre, tí „šťastnejší“ z nich majú aspoň nejakú, hoci biedne platenú stálu manuálnu prácu či brigádu. Ich víziou je naďalej ulica. Mnohí z vás si myslia, že oprávnene. Sú to predsa alkoholici, alkoholičky, nechce sa im robiť. Aké jednoduché.
Dať možnosť myšlienke, že dostať sa na ulicu môže ktokoľvek, kto ešte nedávno žil podľa bežných kritérií normálnym životom, teda že mal prácu, rodinu, priateľov a domov, znamená pripustiť, že by sa to mohlo týkať aj nás. Pritom v drvivej väčšine prípadov ľudí bez domova je práve to pravdou. Kto by však také niečo chcel pripustiť? Je jednoduchšie si myslieť, že „oni“ si za to môžu sami, svojou vlastnou nezodpovednosťou, a nám sa to stať nemôže.
Našťastie, všade, kde žijú ľudia bez domova, existujú charity a mimovládky, suplujúce pomoc a podporu štátu. Aj vďaka ich práci plánuje 9. novembra mesto Bratislava v spolupráci s Inštitútom pre výskum práce a rodiny prvé oficiálne sčítanie ľudí bez domova. Po rokoch tápania a odhadov ich počtov a dôvodov, prečo musia žiť na ulici, sa hlavné mesto konečne odhodlalo urobiť dôležitý krok: otvoriť oči.
Povedať A v podobe sčítania však bude mať zmysel iba vtedy, ak po A nebude nasledovať iba nejaké B (vyhodnotenie), ale predovšetkým hľadanie a uplatňovanie celej abecedy systémových opatrení, ako ľudí z ulice dostať zase domov.
A je úplne jasné, že mesto narazí na problémy nezamestnanosti, nedostatočného vzdelania, absencie nájomného bývania, neriešenia domáceho násilia, dostupnosti hazardu, ignorovania problémov rómskych komunít, minimálnu integráciu a podporu ľudí so zdravotnými, psychickými či inými znevýhodneniami, osamelých seniorov s nedôstojnými dôchodkami, rodovú podmienenosť mnohých prejavov chudoby žien, neschopnosť štátu naučiť deti z detských domovov a ďalších sociálnych zariadení žiť v každodennej realite.
Áno, týchto všetkých a mnohých ďalších sa môže týkať „ulica“. Aj sa ich týka. Mestá a obce nemôžu na systémovú abecedu zostať samy. Chceme či nechceme, štát musí byť pri tom a dokonca musí hrať prvé husle. Mestá a obce to od neho musia dôrazne žiadať.