V čase písania tohto komentára sa summit EÚ ešte nezačal, no už bolo jasné, že neprinesie žiadne riešenie problému migrácie. Lídri si pravdepodobne pogratulujú k spusteniu európskej pohraničnej stráže.
Premiér Fico to možno bude interpretovať ako výsledok „slovenského prínosu“ k riešeniu migračnej krízy: zameriavame sa na ochranu vonkajších hraníc a prerozdeľovanie migrantov nás teda nemusí trápiť.
Dobrú náladu by mohol pokaziť taliansky premiér Matteo Renzi. Pripomenie desaťtisíce ľudí, ktorí prichádzajú zo severnej Afriky. Po uzavretí balkánskej trasy riskujú dlhšiu, nebezpečnejšiu plavbu cez centrálne Stredomorie. Kapacity v talianskych utečeneckých táboroch sú preplnené, systém prerozdeľovania – najmä pre ignorovanie zo strany členských štátov – prakticky nefunguje a Rím sa môže čoskoro obávať osudu Atén.
V podobnom duchu sa asi pridajú Gréci. Zatiaľ čo si v bezpečí stredu Európy gratulujeme k poklesu počtu imigrantov, Grécko pokračuje po ceste k zmene na veľký utečenecký tábor. Dohoda s Tureckom síce formálne platí, vracanie utečencov však napreduje pomaly. Summit bude hádzať vinu pre prieťahy na grécku stranu. Pravda je však zložitejšia.
Po prvé, ak niekto požiada v Grécku o azyl, do Turecka ho môžu vrátiť až po posúdení žiadosti. Grécke úrady tak zaznamenali prudký nárast žiadostí o azyl, ktorý nemajú šancu zvládnuť. Zvyšok EÚ im poslal asi 40 azylových expertov – čo je skutočne masívna výpomoc…
Okrem toho zatiaľ čo Grécko oficiálne uznáva Turecko za „bezpečnú tretiu krajinu“, grécki azyloví úradníci, ktorí majú na starosti individuálne posudzovania, vystupujú často s iným názorom. A ten je viac konzistentný s našimi ľudskoprávnymi záväzkami a proklamovanými hodnotami.
To všetko už môže byť čoskoro čisto teoretická diskusia. Ak EÚ nezavedie do konca roka pre Turkov bezvízový styk – čo nevyzerá pravdepodobne – Turecko zmluvu vypovie. Dohoda tak padne skôr, ako EÚ stihne uzavrieť podobný „obchod“ s africkými krajinami.
Výsledok summitu je teda predvídateľný: EÚ bude držať kurz stanovený v Bratislave – posilňovanie hraníc, viera v spásonosnosť dohôd o navracaní migrantov aj za cenu kompromisov s ľudskoprávnymi záväzkami. Vyhne sa skutočne pálčivým otázkam – prerozdeľovaciemu mechanizmu a riešeniu príčin migrácie – a potichu bude akceptovať, že sa z niektorých členských krajín stanú utečenecké getá, oddelené od zvyšku ostnatým drôtom. O niektorých veciach je jednoduchšie mlčať.
V diskusii a rozhodovaní o migrácii dominuje strach. Strach cielene živený a zneužívaný časťou politického spektra. Strach z cudzincov na hraniciach, ktorí sa už-už „prelejú v nekontrolovaných vlnách naším kontinentom“. Cudzincov, ktorých treba zastaviť a vrátiť, odkiaľ prišli. Ani slovo o tom, že tým, ktorí utekajú pred smrťou, prenasledovaním či nepredstaviteľnou mizériou, máme povinnosť pomôcť. A treba sa dohodnúť, ako sa o tú povinnosť podelíme.