Sršne, roháče a iní spolubývajúci

Pred kuchynskými dverami pri terase máme starú veľkú pavlovniu. Na jar lilavo zakvitne, na jeseň z nej padajú hrkálky. Listy má veľké ako hárky papiera, keď padajú, šúveria sa a černejú.

27.10.2016 09:00
debata (2)

Od skorej jari hniezdia v nej vtáci. Drozdy, škorce, vrabce, datle, ale tie priletia až na jeseň a zostanú cez zimu. Zavše zo stromu capne na terasu užovka stromová.

Ako stojí ten strom, mám ho rada. Každý deň vyjdem na terasu na cigu, postavím sa a pozerám do záhrady, za humná, hore, do koruny našej pavlovnie. Moja pekná, koľko tu už s tebou bývam? Pred dvoma rokmi polovica stromu osirela, zosivela, nevyhnala, popraskala na nej kôra. „Ten strom odchádza,“ hovorí mi muž.

„Všetci odchádzame, nemudruj,“ bránim pavlovniu, ale viem, že ju bude treba orezať, že to nebude maličkosť, strom je vysoký, haluz obrovská, a ešte bočné konáre. Takúto brigádu odďaľujem dva roky.

Každý rok na jeseň si volám pomocníkov do záhrady. Orežeme, čo treba, postriháme, vykopeme, dosadíme, urobíme oheň a popálime. Toto bezslnečné neskorojesenné počasie mám rada, každý rok sa teším, ako budeme mať oheň, ako prídu Jano s Jozefom, niečo si navaríme a porobíme, čo treba, v záhrade bude obrovská pahreba, okolo nej bude behať náš pes a potom dcéra, keď sa vráti zo školy.

Tento rok si chlapci priniesli vysúvací vysoký rebrík, dve či tri pílky, lano, nožnice. Moja milá, je zle! S pavlovniou aj so mnou. A potom stojím za kuchynským sklom a vidím ako vysúvajú rebrík, ako ho zapierajú, ako sa dohadujú, čo a ako urobia.

Vyjdem von, Jozef lezie takmer hore a s pílou na rúčke piluje konár skraja, ten s rachotom padá, potom jeho ďalšia časť, tú viažu lanom a Jano ho ťahá do záhrady, aby neublížil iným stromčekom a rastlinám okolo nej.

Pes je vzrušený, vrtí chvostom a šteká. Idem držať rebrík, mám strach a v bruchu motýle. Naša pavlovnia je na obed iný pekný a veľký strom, konáre, ktoré sme spílili, boli duté, v jednom z nich bolo mravenisko.

„Sranda, že sa tým mravcom chcelo loziť tak vysoko,“ mudrujeme s Janom.

V inej bútľavine je krásne sršnie hniezdo. V ďalšej akési vajíčka a vtáčie hniezda, všelijaké prečudesné útvary a vône. Pílime konáre na kusy, ukladám si ich na podstienok, každý preskúmam.

Keď skončíme s pavlovniou, idú moji pomocníci vypáčovať staré pne, ktoré zostali v zemi po stromoch. Ako zubári, smejeme sa. Podávam kovové páčidlo a keď je peň aj s koreňom vonku, vysypú sa z neho obrovské červy. To sú larvy roháčov!

Majú tvar podobný písmenu C, sú slepé a živia sa rozkladajúcim sa drevom pňov, starých stromov a kríkov, v hnijúcich drevených plotoch a v kompostových hromadách. Larvy majú mäkké, krémovo sfarbené priesvitné telo so šiestimi oranžovo zafarbenými nohami a s oranžovou hlavou, na ktorej sa vynímajú ostré, hnedo sfarbené hryzadlá.

Zakukľujú sa až po piatich rokoch. Jozef ich vezme do Naháča k svokre, má tam pre ne miesto. Poteším sa, keď to tým roháčom toľko trvá, nech sa zakuklia a vyliahnu. A večer v perinách si dcérou šuškáme, koho všetkého sme cez deň stretli v záhrade.

2 debata chyba
Viac na túto tému: #záhrada #jeseň