Nedávny pokus o vojenský puč turecký prezident použil na vybavenie si účtov s kýmkoľvek, kto by mohol ohroziť jeho moc. Zaviedol výnimočný stav, ktorý mu dovoľuje obchádzať zákon, pozatváral novinárov, sudcov, členov armády, všetkých, ktorí sa mu zdali príliš liberálni alebo mali svoj názor na jeho diktátorské praktiky. Opozičná Ľudovodemokratická strana (HDP) mu bola tŕňom v oku už dlho – v predposledných voľbách totiž získala viac ako 10 percent hlasov a ukrátila Erdoganovu stranu AKP o ústavnú väčšinu v parlamente – následne vypísal nové voľby.
Členovia HDP sú liberáli, presadzujú mier a dodržiavanie práv Kurdov na východe krajiny. Vo svojich radoch majú aj predstaviteľov rozličných etnických skupín. Strana sa zasadzuje za rodovú rovnosť. V parlamente má 59 kresiel. Selahattina Demirtasa a Figen Yuksekdagovú, lídra a líderku HDP, 4. novembra zatkli s jalovým obvinením, že odmietli vypovedať v politickom procese, do ktorého ich zatiahol Erdogan s tvrdením, že šíria „teroristickú propagandu“. Erdoganovi ide o veľa. Čelí obvineniam z korupcie, krádeží, finančných podvodov, prania špinavých peňazí, obchodovania s Iránom napriek medzinárodnému embargu a posielania zbraní teroristom do Sýrie. Toho všetkého sa dopustil ešte na premiérskej stoličke.
Zatiaľ sa mu darilo mariť vyšetrovania, pripoistil sa ďalekosiahlymi čistkami v súdnictve. Pravdepodobne ako súčasť pokusu o záchranu seba samého pred väzením a pre nebotyčnú potrebu moci bol schopný všetkého, funkčnú krajinu s pomerne liberálnou verejnou sférou vrhol do série násilia, zastrašovania verejnosti, politických perzekúcií, rasistických verejných vyjadrení, posilňovania fundamentalistov, znovuotvorenia konfliktu s Kurdmi. Všetko len pre to, aby výrazne vyhral voľby a mohol zmeniť parlamentný systém na prezidentský. Už teraz neexistuje verejná demokratická opozícia, posledné legislatívne zmeny delia Erdogana od toho, aby sa vyhlásil za totalitného diktátora.
A to je Turecko krajina, ktorá má oficiálne ešte stále podanú prihlášku za člena EÚ. Prečo sa na to posledné roky únia a hlavy členských štátov len pozerajú? Nie sme nadarmo najväčším trhom na svete, aby sme nemohli zatlačiť na jedného nenásytného diktátora hneď pár metrov za hranicami EÚ?
Žiadne dohody a partnerstvá s režimom, pre ktoré nás Erdogan stále vydiera. Zmraziť účty jemu, jeho rodine a všetkým politickým špičkám zapojeným do čistiek, zákaz vstupu na teritórium, medzinárodný zatykač na páchateľov zločinov proti ľudskosti, za povolenie mučenia ekonomické a diplomatické sankcie. Nenásilných možností je vždy dostatok, len musí mať Brusel guráž ich konečne začať používať.