„My sme boli tí mladí ľudia, študenti, my konkrétne sme v lete vyliezli zo školy. Aj my. Aj ja! Počúvala som vtedy hlasy z pódia: Nechceme byť ako dnešní štyridsiatnici a päťdesiatnici, ktorí premárnili svoje životy v neslobode!“
Fíha! Už vtedy sa mi to nepáčilo. Moji rodičia ani starí rodičia predsa svoje životy nepremárnili! Dedo mi padol v Povstaní a napríklad moja mama bola polosirota. Neskôr pracovala ako psychiatrička a celý svoj život ťahala nejakých ľudí z boľačiek a zo smútkov a odkázaná sama na seba, sama nám ukazovala, že zo života sa treba tešiť, že tešiť sa trebárs dá aj z práce, z nových šiat a záclon, z obrobenej záhrady či z pekných filmov a kníh.
Zamrazilo ma, keď som si uvedomila, že dnes sme my tí štyridsiatnici a päťdesiatnici! A čo keď sme my premárnili naše životy? Čo keď sa taký život má premárniť? Nedá sa ho nasporiť ani odložiť na lepšie časy, nedá sa niekomu ukradnúť… Uvedomila som si, ako rýchlo sa ten život minie, a že to, ako rýchlo plynie, je nezdieľne. Nemôžeš niekomu poradiť, aby žil pomalšie, onakvejšie, alebo rýchlejšie či lepšie, môžeš ho iba upozorniť na chyby. Zavše ma teší, že nenažranosť nie je iba slovenská, ale svetová. Konečne kráčame s dobou! Prekvapuje ma honba za diamantom, hoci život je dobrý aj bez neho, napokon skončíš v domčeku z dreva, s rubášom po bradu a zopár vädnúcimi vencami na hrobe.
Zima sa blíži. Niektorým ľuďom bude zima… Budeme mudrovať, slepačo mykať hlavami, možno zorganizujeme nejaký vianočný dobročinný festival jedla a tanca, aj my pridáme nejaké, možno cigánske, pôjdeme domov, a keď sa dočítame o rómskych zlodejoch, nabijeme si huby nadávkami. Keď nám z tých osád do našich krásnych a voňavých záhrad začnú preliezať potkany, postavíme vyšší, najvyšší múr, aj Číňania nám budú môcť závidieť. Oddelíme sa plotmi a múrmi od tých, ktorých nechceme, ktorí sa nám nepáčia. A niekedy po rokoch, keď to všetko tu pôjde do onej, sa možno tí, čo to hádam prežijú, budú čudovať, že boli raz ľudia, ktorí mali a nedali, naopak, chceli mať viac, a tak jedli a jedli a vylučovali a púšťali vetry až si zjedli stromy aj s konármi, na ktorých sedeli, vypili rieky a zasvinili vzduch, vyzabíjali zvieratá, vyrúbali stromy, vysušili moria, roztopili všetok sneh, vyzabíjali vlkov, lebo sa ich báli, hoci báť sa mali vlastných vlčích spôsobov.
Niet dôležitejšieho príbehu, ktorý by sa mal vyrozprávať. Všetci v ňom účinkujeme. Slobodu sme si vyštrngali kľúčikmi. Svet, aj ten náš, sa odvtedy zmenil. Mágame mobily a máme usb kľúče. Tými však nevyštrngáme nič, lebo nezvonia, ale na sociálnej sieti som čítala, že si ich môžeme strčiť. Viete kam…