Je to zároveň i Svetový deň pozdravov, no súčasne aj deň, pri ktorom oba takpovediac zhasnú, teda Svetový deň televízie. Ak by si mal v tento deň človek niečo vybrať, určite by nezaváhal: pozdraviť niekoho blízkeho, pustiť si televíziu, prípadne si naozaj úprimne zafilozofovať.
K tomu poslednému by som však nikoho úprimne nenútil. Nedá sa to. Veď ide o obrovskú oblasť vedomostí a skúseností, ktorá po stáročia neochvejne čelí všeobecnému znevažovaniu, no, akoby paradoxne, sa popritom teší i neskrývanej úcte. Nepochybujem o tom, že to, čo ju vždy chránilo, je jej potrebnosť. Býva trochu skrytá. Chorý človek ide za lekárom, ukrivdený za právnikom, s pokazeným autom k automechanikovi. To, čo zostáva v tomto kontexte skryté, je fakt, že ide vo všeobecnosti k druhému človeku. Istotne smeruje zakaždým k zvláštnemu vzdelaniu, k zvláštnej odbornosti alebo, ako to býva v prípade umenia, k zvláštnemu talentu. Zdá sa, že všetky tieto miesta a schopnosti sú už navždy a vopred obsadené, a preto ich filozofii už veľa v spoločenskom živote nezostáva.
Ale celkom tak to istotne nie je. Prečo myšlienky vyslovené pred tisícročiami si zachovávajú stále svoju platnosť? Mosty a budovy chátrajú, polia a rastliny strácajú svoju plodnosť, krásavice vekom upadajú do zabudnutia, no aj hudba, ktorá naráža na večnosť takmer v každom tóne, sa z času na čas úplne zmení. Čoho z toho všetkého sa filozofia nedotkla? Na svojej grandióznej púti vypustila zo svojho vnútra na svetlo všetky známe vedné disciplíny, dotkla sa nekompromisne najintímnejších sfér spojených s láskou, krôčik za krôčikom zvážila všetky možnosti a hranice našich trápení a aj najhraničnejšieho utrpenia.
Dalo by sa povedať, že niet oblasti, ktorá by človeku bola vlastnejšia a bližšia. Vo všetkej jeho nedokonalosti. Vo všetkej jeho neúprimnosti. Skazenosti. Povrchnosti. Zhýralosti. Malosti a bezvýznamnosti. Vo všetkom tom, krásnom i škaredom, čo sa k človeku viaže, vždy videla a hľadala v nespočetných spôsoboch jeho existencie predovšetkým všetky dôvody na jeho hrdosť a dôstojnosť. Je to skutočnosť, na ktorú už upozornil filozof Platón: „Nijaký z bohov nefilozofuje!“ Myslenie je činnosť, ktorá sa viaže iba k nám. Nikdy nebudeme vedieť o svete absolútne všetko. No o tom, čo v ňom hľadáme, musíme premýšľať stále.
Jednému z prvých filozofov sa smiali, lebo vraj keď putoval nocou, vždy hľadel na hviezdy. Vraj sa pritom potkol a padol do blata. Prečo však k nim vzhliadal? Len preto, aby nemal dušu plnú bahna, akú má ten, čo si hľadí len pod nohy a cestu pre iných nevidí? Alebo hľadajúc východisko z osudu zapísaného vo hviezdach, moc osudu poprel, aby nám otváral cestu k slobode? Presne ako hovorili starí Číňania: „Rozvážny a múdry muž dokáže hýbať hviezdami!“