V utorok si túto líniu argumentu mohli vypočuť študenti Univerzity Komenského aj od premiéra Fica: Visegrádska štvorka združuje 65 miliónov ľudí. Predstavuje omnoho väčšiu silu než akákoľvek jej členská krajina osamotene. Na niektorých otázkach sa možno nezhodneme, no ak sa zhodneme, náš hlas musí byť vypočutý.
Abstrahujme od faktu, že tých nezhôd (vzťahy s Ruskom, budúcnosť Ukrajiny, členstvo v eurozóne, poľnohospodárska politika…) je v aktuálnych európskych otázkach akosi viac než zhody (migrácia). Abstrahujme od prehlbujúcich sa politických rozdielov vnútri V4 (česká vláda má naozaj veľký problém s priraďovaním ku skupine „neliberálnej demokracie").
Abstrahujme dokonca aj od toho, že členstvo v eurozóne stavia Slovensko do štrukturálne odlišnej situácie oproti zvyšku V4. Je potom možné uveriť, že V4 môže byť nejakým koherentným mocenským blokom, ktorý nám pomôže presadzovať záujmy v mocenskej džungli EÚ?
Prvým problémom sú počty. Ako sa ukazuje napríklad pri súčasnej migračnej kríze, V4 môže mať dostatočnú inštitucionálnu váhu, aby rozhodnutia blokovala (ak ostane jednotná – čo neostala).
V schopnosti presadiť niečo sa však veľkým členským štátom nemôže rovnať. Naším skutočným záujmom je preto predchádzať vzniku uzavretých mocenských blokov, nie napomáhať mu. Potrebujeme flexibilný politický priestor, v ktorom sme schopní hľadať spojencov, vytvárať kompromis. Nie zákopovú vojnu.
To samo by však nestačilo. V EÚ objektívne existujú väčšie a menšie krajiny. Ochranou záujmov tých druhých nie sú mocenské bloky, ale pevné pravidlá a inštitúcie. Neujdeme faktu, že Nemecko je hlavnou ekonomickou mocnosťou EÚ. Že bez funkčného nemecko-francúzskeho partnerstva nemá spolupráca v Európe budúcnosť.
Že v diskusiách o spoločnom rozpočte budú mať „tí, čo dávajú“ vždy prevahu nad „tými, čo berú“. Môžeme im však čeliť: posilnením a prehĺbením integrácie. Slovensko, rovnako ako Česko, Maďarsko či Poľsko, potrebujú EÚ postavenú na efektívnych pravidlách, ktoré tvoria, interpretujú a kontrolujú spoločné európske inštitúcie.
Krízy, ktorými EÚ posledné roky prechádza, ukázali jasne, že bez takýchto pravidiel a inštitúcií sa rozhodnutia o dôležitých otázkach robia za zavretými dverami, v úzkych kluboch mocných. Príkladov je neúrekom: od problémov eurozóny cez sociálne otázky po migráciu.
Bohužiaľ, vo V4 rastie počet politikov, ktorým viac sedí rola urazených krikľúňov. Vo zvyšku Európy pomáhajú živiť presvedčenie, že rok 2004 nebol historickým úspechom, ale historickou chybou.