Ako fyzická osoba, ktorou som približne od roku 1993, keď mi to oznámili na daňovom úrade, mám oproti iným, napríklad právnickým osobám, prípadne nejakým čisto virtuálnym osobám, aspoň v tomto obrovské výhody. Nijaká štátna inštitúcia, prirodzene, okrem kontroly, vlastne v pracovnom čase na trhovisko na Miletičovej nemôže ísť.
Najhoršie je na tom, samozrejme, ministerstvo zahraničia, aspoň podľa súčasnej opozície, lebo to musí teraz pomerne často kŕmiť početnú spriatelenú rodinu z EÚ. Aj keď je už teraz o Veľkú Britániu lacnejšia.
Proti tomu, samozrejme, nikto nič nemá, predražuje sa to však vraj tým, že zahraničným predstaviteľom okrem konzervovanej dávky potravín, akú bežne dostávali odjakživa vojaci na poľnom cvičení, chce naveľa ešte aj sprístupniť rôzne pesničky. Pri tom dochádza, pochopiteľne, k rozptylu predstáv, ktoré sa k finančnému ohodnoteniu umeleckých výkonov akosi prirodzene viažu.
Poznám jedného bezdomovca, ktorý by bol napríklad samotnú Beethovenovu Ódu na radosť, ktorá predstavuje hymnu EÚ, ochotný zahrať na hrebeni za takých päťdesiat centov. Ak by aj použil ten hrebeň, ktorý má na slávnostnejšie chvíle a ktorý má aj všetky zuby, istotne dôležité na určité svedomito vybraté poltóny, nemohlo by to vyjsť na viac ako sedemdesiat centov.
Ministerstvo však podaromnici s tým zamestnáva celé orchestre, ktoré by kedykoľvek mohol nahradiť jeden šikovnejší pracovník s fúkacou harmonikou. Za také štyri eurá na hodinu by im mohol poskytovať zábavu po celý čas.
Isteže, v diplomatickom prostredí to pravdepodobne nie je také jednoduché ako v študentskej jedálni. Usudzujem tak zo staršej knihy českého humoristického spisovateľa Jaroslava Haška, ktorý tvrdí, že tieto maniere treba pomaly prenášať aj do súkromného života: „Dobrá gazdiná robí hostiny vždy podľa vzoru diplomatických hostín, na ktorých sa bežne počíta jeden vôl na osobu.“
Vari to myslel ešte zlomyseľnejšie, ako to na prvý pohľad znie. Samozrejme, že od Haškových čias doba nesmierne pokročila a dnes už možno (pri bežnom verejnom obstarávaní) za cenu vola kúpiť iba vychudnutú a trochu obschnutú kačicu v obchodnom reťazci.
Mnohí s tým majú zrejme podobnú skúsenosť. Veď aj na webových stránkach som narazil na nepriame poučenie: „Pred časom nám jeden pán písal, že by sa celé verejné obstarávanie malo zrušiť, lebo si myslí, že ide o legalizované rozkrádanie štátu.“ Ja si to rozhodne nemyslím, lebo keď ho máme, tak ho treba.
Spýtal som na verejné obstarávanie aj jedného známeho, riaditeľa divadla: "Najhorší sú Japonci! Prišli k nám do divadla, pozreli si, a hneď nás na týždeň odvliekli za slušný honorár do Japonska! Nik nás verejne neobstaral! Ach tí Japonci! Ako to len robia?“ Veď to! Aj mne ich hneď prišlo ľúto.