Nedostatok voľne vymeniteľných devíz v ČSSR a monopol Štátnej banky československej na ich predaj, výrazne obmedzoval možnosti občanov cestovať na Západ. Získať rakúske víza na konzuláte v Bratislave bolo síce jednoduché, no prejsť cez prísne strážené hranice bez vycestovacej doložky bolo nemožné.
Väčšina ľudí tak po prvýkrát do vyspelých kapitalistických štátov cestovala až po otvorení hraníc po nežnej revolúcii. Až do konca roka 1988 na povolenie cesty do západných krajín nedali použiť ani valuty darované cudzincom.
Iná bola situácia od januára 1989, keď už bolo možné požiadať o živnosť a začať podnikať v oblasti poskytovania drobných služieb pre obyvateľstvo (cukrárne, kaviarne, kaderníctva a pod.). Československo bolo totiž až dovtedy v rámci okolitých socialistických štátov jedinou krajinou, kde bolo v zásade všetko, čo mohlo prinášať zisk, v rukách štátu alebo družstevných organizácií.
Od 1. januára 1989 mohli československí občania cestovať do kapitalistických štátov už nielen na základe ťažko dostupného devízového prísľubu, ale aj s oficiálne darom nadobudnutými valutami. Darované valuty musel osobne priniesť do ŠBČS devízový cudzinec a oznámiť meno a adresu toho, koho mieni obdarovať. V skutočnosti veľa darov bolo fiktívnych a valuty skôr pochádzali z nelegálnej výmeny peňazí od vekslákov.
Roztápajúce sa ľady v šanci vycestovať aj bez devízového prísľubu motivovali ľudí, napriek potrebe zaobstarať si vycestovaciu doložku a vízum kapitalistického štátu, pozrieť sa, ako to vyzerá v krajinách označovaných komunistickou propagandou ako „zahnívajúci kapitalizmus založený na vykorisťovaní pracujúcich“. Vo Viedni preto bolo možné už od jarných mesiacov počuť na uliciach slovenčinu tak často ako nikdy predtým.
Čo si možno vážiť na Rakúsku, je skutočnosť, že nám ako prvá kapitalistická krajina zrušila už v decembri 1989 vízovú povinnosť. Pre informáciu treba doplniť, že z nesocialistických štátov sme mali bezvízový styk predtým len s Pakistanom a Fínskom…
Ak sa pozrieme na viac ako štvrťstoročie vývoja spoločnosti optikou cien, môžeme konštatovať, že za tovary dnes platíme v priemere asi desaťnásobok cien z obdobia súmraku budovania socializmu. Pokiaľ ide o služby, dopravu a energie, tam pri porovnaní vtedajších a dnešných cien nestačí iba posunúť desatinnú čiarku v cenníkoch, lebo zvýšenie je oveľa výraznejšie.
Ak sa v súčastnosti niekto pokúša porovnávať životnú úroveň vtedy a dnes, mal by pozrieť aj na to, koľko kedysi ľudia platili za bývanie, vodu, plyn a elektrinu a tiež koľko teraz zaplatíme u zubára alebo v banke za splátku hypotéky.