Ruky preč od Kuby

V 60. rokoch minulého storočia napísal severoamerický novinár John Gunther knihu reportáží z Latinskej Ameriky, v ktorej sa zaoberá zmenami revolučných hnutí. Uvádza ju citát J. F. Kennedyho: „Tí, ktorí budú znemožňovať pokojnú revolúciu, spôsobia, že násilná revolúcia bude nevyhnutnosť.“

07.12.2016 09:00
debata (86)

Od konca 18. storočia prehrmeli na subkontinente desiatky revolúcií rôzneho charakteru, z ktorých takmer všetky čerpali inšpiráciu v európskych hnutiach a pokúšali sa uplatniť ich v podmienkach kolonizovaného kontinentu, kde sa akékoľvek povstanie trestalo podľa logiky definovanej Theodorom Rooseveltom na začiatku 20. storočia: „Budeme pokračovať vo vraždení domorodcov s anglosaskou dôslednosťou, ináč sa nenaučia akceptovať naše zbrane.“

Nedlho predtým, ako sa Ernesto Guevara v Mexiku stretol s Fidelom Castrom, prezidentom Guatemaly sa stal Jacobo Arbenz Guzmán. Ten vyhlásil program demokratických reforiem podobných reformám Víctora Paza Estenssora v Bolívii: všeobecné hlasovacie právo, ochrana námezdnej práce, odborárske slobody, boj proti analfabetizmu a umiernená agrárna reforma.

Mala sa týkať len neobrábanej pôdy. Dotklo sa to však záujmov severoamerickej korporácie United Fruit, ktorá skúpila v Guatemale oveľa väčšie pozemky, než potrebovala. Výhodnejšie bolo totiž pôdu neobrábať, ako by na nej nechali pestovať banány miestnych roľníkov.

Biely dom ihneď obvinil Arbenza z komunizmu a na konferencii amerických štátov v roku 1954 v Caracase presadili násilnú deštrukciu jeho reforiem. Invázia proti demokraticky zvolenej vláde sa začala z Hondurasu. OSN tradične ustúpila vojenskému diktátu z USA. Sklamanie z nemožnosti demokratických zmien bolo nie naposledy obrovské. Jediné, čo sa zdalo mať zmysel, bol ozbrojený boj.

Od nedele je Fidel Castro v hrobe a médiá zaplavujú jalové debaty, či sa Kuba pod jeho vedením stala nositeľkou slobody alebo, naopak, „brutálnou“ diktatúrou. Kubánska revolúcia je jediná latinskoamerická vzbura, ktorá našla trvalý ohlas vo svete európskych predstáv o slobode a ako taká už pol storočia znepokojuje paradigmu o nadradenosti európskej civilizácie.

Posudzuje sa nepríčetnými emóciami, akoby sa celá udiala v akomsi vzduchoprázdne. Ešte aj tí, čo pripúšťajú niektoré dlhodobé pozitívne výsledky, si kladú začudovanú otázku, či taký pokrok nebol možný v podmienkach „normálnej demokracie“. Na to, žiaľ, jestvuje iba jedna odpoveď, vyplývajúca z hore uvedenej Kennedyho myšlienky: Nie, nebol.

USA od čias Thomasa Jeffersona ani jediný raz neprejavili vôľu rokovať s ktoroukoľvek krajinou svojho „zadného dvora“ inak ako zbraňami alebo hospodárskou blokádou.

Trump obnovil primitívnu rétoriku sily, a tým vzrastá pravdepodobnosť, že demokratizujúce reformy, ktoré na Kube vyše desaťročia prebiehajú, nevyhnutne narazia na potrebu brániť sa spôsobmi zodpovedajúcimi polovojenskému sta­vu.

Všetci, ktorých úprimne trápi otázka „slobody“ v krajine, ktorá bola vždy kľúčom do Nového sveta, by mali akceptovať, že jediné, ako to dosiahnuť, je dať konečne od Kuby ruky preč.

© Autorské práva vyhradené

86 debata chyba
Viac na túto tému: #Kuba #Fidel Castro