S Jurom som sa zoznámila cez sociálnu sieť. Občas sme si napísali, ponadávali si na to, čo sa nám nepáči, a že je toho nejako veľa. Stretla som sa s ním až toť v sobotu na „hlasnom čítaní" u nás v Modre, a vedela som, že to nebude žiadne predvianočné „pošušňáníčko", že budú padať konkrétne čísla, podobne ako stromy v našich slovenských lesoch, že bude reč o vlkoch, hubách, stonožkách, vtákoch…
Jedna z najsympatickejších aktivít lesoochranárskeho združenia VLK, ktorej náčelníkom Juraj Lukáč je, je NIČ. Keď človek nerobí s lesom NIČ, les sa spamätá a začne pracovať. Netreba mu veľmi pomáhať. Stromy vedia rásť, huby sa rozmnožovať, vtáky priletia a zvieratá prídu. Len čo človek odtiaľ vypadne.
Prečítala som s Jurom viaceré rozhovory. Aj v Modre sa mi páčilo, ako poeticky sa rozhovoril o tom, ako stromy a rastliny v lese medzi sebou komunikujú, ako sa zhovárajú, navzájom potrebujú, aj ako si chýbajú.
Možno ide o prirodzené chemické a biologické procesy, dokonca určite, ale Jurajov jazyk je zrozumiteľný a poetický, až je človeku ľúto, že sa nenarodil ako strom a nemôže hojdalenkať konármi ako pažami, mať pod pazuchou hniezdo, porozprávať sa s jedličkami či inými stromami v lese, na jeseň posielať lesu listy a v zime nosiť bielu.
Ale zase takému stromu, kdekoľvek stojí, či pri ceste, alebo hlboko v lese, ide permanentne o život. Ľuďom zatiaľ nie, stačí ísť do lesa a tie stromy sú tam, ľuďom pôjde o „kejhák" až neskôr, keď už tu stromy, rastliny, huby, zvieratá ani vtáky nebudú.
Už teraz sedia niektoré v klietkach s tým, že sú posledné, a všetci z obrázkov poznáme nosorožca, ktorého kdesi v Afrike strážia ozbrojenci 24 hodín denne. Posledný strom nebude mať kto strážiť. Ani nebude pred kým.
Vraví sa, že keď rúbu les, lietajú triesky. Na Slovensku to ide hlava-nehlava, triesky máme v oku takmer všetci – čo triesky, aj brvná! – len ich nevidíme, lebo sa staráme o susedovie triesky.
Ja by som vinu nehádzala len na hlavy poľovnícke, ale na nás všetkých, čo sme nenažraní a ku svojmu životu potrebujeme toľko nepotrebných „hovadzín“, že nevyhnutne niečo niekde niekomu musí chýbať, a že nám nedochádza, že každý les, každý strom, aj kdesi v Amerike či Afrike, vo Vihorlate aj v Karpatoch, je náš strom, hoci sa osobne nepoznáme.
V Modre som mala pocit ako zavše v kostole, keď sa náš dekan rozhovorí o tom, prečo je dobré zájsť v nedeľu do kostola. Zavše sa usmejem, keď si uvedomím, že to vraví nám, čo tam sme!
Aj Juraj Lukáč hovoril o lesoch, štiepke, holoruboch a slovenskom šafárení, kde sú najdôležitejšie niečie šrajtofle, ľuďom, ktorým na lesoch záleží. Aby nás bolo viac, pozvala som ho do pezinskej knižnice. Viac by sme potrebovali takých Lukáčov!
Nešťastie totiž chodí po horách aj po ľuďoch, ale keď chodí po horách, aj vtedy chodí po ľuďoch, len si to zatiaľ niektorí nevšimli.