Kúpili sme aj všelijaké dobroty na pečenie, ale nezohnali sme kandizovanú citrónovú a pomarančovú kôru. Dnes zarobíme a zajtra pečieme. Florentínky, linecké, medovníčky. Umyjeme aj ostatné okná, uložíme kredenc a špajzu, vyrajbeme… Niečo stratíme a iné nájdeme. Mám parádne staré knižky z našej knižničnej burzy. Rada si ich prezerám. Do záhrady prišli štyri hrdličky a ďateľ. Klopkáme od rána. Každý po svojom.
A ozaj, včera som viedla besedu s profesorom Vladimírom Krčmérym. Literatúry sme sa dotkli len okrajovo, spomínali sme doktora Alberta Schweitzera a jeho knižku Lidé v pralese. Tá knižka mi na gymnáziu učarovala. Nosila som ju všade so sebou, prevláčala ako mačka mladé. Zatúžila som odísť k údoliu rieky Lambaréné do nejakej nemocnice a pomáhať ľuďom v pralese.
Včera som sa so svojím snom stretla trochu inak. Profesor Krčméry hovoril, ako aj on sníval o živote a pomoci v Afrike, ako sa za to modlieval. Odrazu, počas besedy, som mala pocit, že sa splnil aj môj dávny sen. Stretla som niekoho, kto pomáha biednym a mala som pocit, aspoň na chvíľu, že keď všetkým tým pomáhačom drukujem a niekedy sa za nich pomodlím, že aj ja pomáham a som tam trochu s nimi v tej Afrike, na Haiti či v Indii.
Všelikde sa Slovák zatúla a pomáha. Niekedy nelieči, no trebárs vŕta studne, aby bola voda čistá, aby sa neroznášali choroby. A zavše ani netreba ísť ďaleko, stačí na východné Slovensko do rómskych osád, do domovov pre sociálne slabých a chudobných, do detských domovov, do domov pre týrané ženy… To by mohla byť parketa nás domácich pomáhačov.
Téma besedy bola pomoc blížnemu. Chuť pomôcť, otvoriť dvere, keď niekto klope, vpustiť i nepozvanú návštevu, ktoré najmä teraz v súvislosti so sviatkami vnímame možno trochu inak. Aj Mária s Jozefom boli utečenci, hľadali príbytok. A kráľ sa narodil v maštali! Ktovie, ako by svätá rodina pochodila dnes? Ktovie, ako by sme pochodili my? Ja, ty, on, ona… O tom sme sa zhovárali.
Pre mňa známe slová z Biblie „klopte a bude vám otvorené“ znamenajú nielen výzvu, že tie dvere treba otvárať a pomáhať si, lebo „čokoľvek ste urobili, mne ste urobili“… Náročky parafrázujem. Nie Jemu treba otvárať a nie Jemu treba pomáhať. To, čo mne ste urobili, ste urobili aj sami sebe, sami ste si tým otvorením pomohli! Veď dvere otvárame zavše zo zvedavosti! Niekedy pomôžeme a niekedy príde návšteva a obdaruje nás. Aj keď pomôžeme, dostaneme dar. Taký neviditeľný. Nemyslím iba vďaku, darom je možnosť pomáhať! Vianoce nemusia byť len v decembri. Ježiško sa medzi nami narodí hocikedy. Boh je doma všade, kde ho ľudia pustia a nemusí mať meno Boh.