Potreba domova

Dostala som otázku, ktorá pôvodná slovenská kniha ma v poslednom roku zaujala. Nevedela som hneď zareagovať, pretože slovenskú literatúru nesledujem tak, aby som vedela povedať, čo kedy vyšlo.

20.12.2016 16:00
debata (1)

Ale najmä preto nie, že ak už mám povedať, čo sa mi páči, musí to zabrnkať na citlivú strunu. A s takým niečím som sa nestretla už dávno. Napriek tomu, že pekné knihy stále sú. Iste je pravda, že literatúra v ktorejkoľvek podobe je reflexiou doby, v ktorej vzniká – a to aj vtedy, keď opisuje minulosť.

Je vyjadrením súčasnej potreby vyjadriť sa k tomu, čo autora istým spôsobom „gniavi“ – k čomu má neodbytnú potrebu sa vyjadriť, alebo s čím sa sám musí vyrovnať, alebo nájsť odpoveď v labyrinte javov a vecí, ktoré práve v tejto realite určujú jeho osobnosť a jeho dobu.

Myslím si, že autor alebo autorka sa v hĺbke duše upierajú na čitateľa s rovnako naliehavou potrebou, ako čitateľ hľadajúci knihu alebo obľúbeného spisovateľa: Hľadáme blízkosť, ktorou si pomáhame prežiť. Spoločný osud, vrastenie do spoločného kontextu, podobne vnímanú skutočnosť. Niektorí by to nazvali jednoducho: potreba domova.

Možno aj preto mňa osobne nič z toho, čo vychádza, nezasiahlo bytostne. V slovenskej tvorbe som (iste aj vlastným nedôsledným hľadaním) nenašla nič, čo by zažiarilo natoľko, aby vyplnilo prázdno spôsobené dlhodobým smútkom z pocitu strácajúceho sa, či skôr kradnutého domova. Zdá sa mi, že atmosféra spoločnosti je odrazom javu, že pre priveľa ľudí sa stalo normálne žiť svoj život v prostredí, ktoré nepovažuje za domov.

Nie preto, že žijú, kde sa nenarodili, ale preto, že doma sa necítia nikde a ani im to vedome nechýba. Pre tých, ktorí sa s takouto „normálnosťou“ nezmierujú, pocit domova, vytváraný najmä koherenciou spoločenských vzťahov v určitom mestskom alebo regionálnom prostredí, bolestne chýba. Hovoríme všetci tým istým jazykom, ale nie tou istou rečou.

No niekedy sa stane zázrak. Tou je pre mňa na sklonku roka kniha Jozefa Tancera Rozviazané jazyky s podtitulom Ako sme hovorili v starej Bratislave. Niekto by si možno myslel, že je to ďalší nostalgický album pre „sentimentálnych“ Prešporákov, ktorých zranené city už nikoho nezaujímajú. Alebo nemajú iných Slovákov prečo zaujímať.

A predsa kniha zapôsobí ako zázračný prsteň, ktorý je jadrnou, ale zároveň aj radostnou odpoveďou na nevyslovenú otázku, prečo si rozumieme tak málo, hoci nás na rozdiel od našich predchodcov spája jeden jazyk.

Viacjazyčnosť nie je len schopnosť komunikovať viacerými jazykmi, z ktorých sú dokonca v mnohých prípadoch nie jeden, ale viaceré materinské. Na vymierajúcej generácii ľudí, ktorí boli pevne spojení so svojím prostredím, kniha formou rozhovorov poukazuje na ten rozmer mnohojazyčnej kultúry, ktorá bola v druhej polovici minulého storočia zlikvidovaná v mene zjednotenia spoločnosti.

To, že sa takým „zjednocovaním“ docielil opak, sa dnes ukazuje aj tým, že naša jednojazyčná spoločnosť je rozdrobená na franforce a nedokážeme sa dohovoriť tak, aby sme sa v nej cítili „doma“.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #literatúra #knihy